FOTO – ARCHÍV
poľného maršala. Dodržal rozkaz nevzdať sa s celou armádou, do zajatia šiel len so svojím štábom. Ostatní velitelia dohovárali kapituláciu sami za svoje jednotky ešte dva dni. Pred šesťdesiatimi rokmi Nemci vzdali beznádejnú bitku o Stalingrad.
Stalingradská bitka trvala pol roka, o mesto samotné sa začalo bojovať 24. augusta. Po úspešnom nemeckom postupe to vyzeralo, že by mohlo padnúť bleskovo. Už pri prvom útoku na najsevernejšie predmestie Spartakovka však Nemci zistili, že to tak nebude.
Čakali ich barikády, bunkre, guľometné hniezda, každý dom sa zmenil na malú pevnosť. Sutiny z bombardovania obrancom len pomáhali. Na sovietskej strane sa vojakmi stali obyvatelia mesta, 13-ročné deti, dievčatá. Slávna tanková továreň vyrobila len za dvadsať dní v auguste 240 stredných tankov - fungovala dokonca, i keď sa na jej druhom konci už bojovalo.
Posádkami nových, často nie úplne dokončených tankov sa stávali robotníci, ktorí ich práve vyrobili, rovnaké to bolo i s delami z továrne Červená barikáda. Mesto vyrábalo značnú časť zbraní na vlastnú obranu a umožnilo sovietskemu veleniu zhromažďovať zálohy na svoje oslobodenie.
O výsledku bitky sa však rozhodlo možno hneď na začiatku. Keď sa generálovi Hothovi nedarilo dobyť dôležité výšiny na juhu mesta, využil svoje tanky na to, čo Nemcom išlo najlepšie. Obišiel dôkladne bránené sovietske línie a spolu s Paulusovou 6. armádou začiatkom septembra obkľúčil celé sovietske obranné postavenie pred mestom. Stalo sa však niečo nepredstaviteľné - obrancovia ho opustili bez boja, napriek Stalinovmu heslu „Už ani krok späť“.
Dva dni predtým, ako čeľuste sklapli, generál Jeremenko stiahol obe brániace armády do improvizovanej línie tesne pred mestom. Svojich vojakov tak zachránil pre pouličné boje, v ktorých sa zmazávali rozdiely v kvalite, pohyblivosti jednotiek i pružnosti nižších veliteľov. K slovu prišlo maskovanie a náhle prepady, v čom boli Rusi majstri. Traduje sa, že v totalitnom štáte vojakov vždy na boje v mestách pripravovali, v obave pred prípadnými protikomunistickými nepokojmi. Len vo vzduchu stále vládla Luftwaffe.
Napriek tomu generál Čujkov, ktorý velil vojskám priamo v meste, čoskoro zistil, že južnú a strednú časť Stalingradu neudrží. Nepomohli ani posily, ktoré na záchranu svojho mesta posielal sám Stalin.
Severná priemyselná časť Stalingradu však nikdy nepadla. Koncom septembra mali Nemci v rukách všetko okrem jednej desatiny mesta, tú ale Čujkov udržal. Išlo len o niekoľko továrenských budov a pár kilometrov brehu rieky.
Tajomstvo spočívalo v príkrom zráze, ktorý tvoril západný breh Volgy. Nemecké delostrelectvo sem strieľať nemohlo, dalo sa tu zhromažďovať vojsko, ústili tu odpadové kanály z fabrík, ktoré viedli to tyla nepriateľa. Boli tu skrýše pre raketomety, ktoré sa objavili, vystrelili na nepriateľa a zase zmizli. Breh sa stal nedobytným opevnením.
V novembri 1942 dopadala na Nemcov rana za ranou. Prehrali bitku pri El-Alameine, Američania sa vylodili v Afrike Rommelovi za chrbtom a Sovieti začali dlho pripravovaný protiútok. Obe krídla jednotkám v Stalingrade kryli slabo vyzbrojené rumunské divízie. Aj keď bojovali statočne, nemali ani najmenšiu šancu zastaviť ruské tanky. 19. novembra, práve keď Nemci dúfali, že naposledy útočia, začali ich Sovieti obkľučovať. Za štyri dni bola 6. armáda v pasci - asi 270-tisíc ľudí.
Z obkľúčenia by sa zrejme prebila, ale bolo aj mnoho dôvodov, prečo neustupovať. Len 200 kilometrov od Stalingradu leží Rostov na Done. Ak by sa sem Sovietom podarilo preniknúť, uzavreli by celú nemeckú armádu, ktorá sa pokúšala dobyť Kaukaz - celkovo milión ľudí.
Začínala sa zima a aj keď sa extrémne mrazy z roku 1941 neopakovali, bojovať pri mínus 35 stupňoch Celzia sa dá predsa len lepšie v meste ako v holej stepi. Rok pred Stalingradom sa Nemcom napríklad v kotle pri Demjansku darilo dva a pol mesiaca letecky zásobovať stotisícovú armádu, až kým ju nevyslobodili. Radoví vojaci preto verili, že pomoc zvonku naozaj príde.
Podobne, ako počas celej bitky, ani na oslobodenie vojsk nedokázali Nemci prisunúť významné posily. Bojovalo sa po celej dĺžke frontu a v západnej Európe čakali divízie na vylodenie Spojencov, ktoré prišlo až o rok a pol. Paulusovcov mal oslobodiť Hoth, zo sto kilometrov, ktoré ho od kotla delili, však dokázal prekonať len šesťdesiat. Aj v tejto situácii obkľúčení bojovali húževnato až do poslednej chvíle a viazali na seba obrovské ruské sily. Do zajatia ich napokon šlo viac ako 90 000.
Stalingradský kotol nebol jedinou a ani najväčšou úspešnou obkľučovacou operáciou na východnom fronte. Nemci si však podobné katastrofy nemohli dovoliť. Aj keď to tak na jar 1943 ešte nevyzeralo - Stalingrad sa im stal osudným.
