Aj prvá Asuánska priehrada zaplavila mnohé pamiatky. FOTO – ARCHÍV
Dostať pod kontrolu živel – najdlhšiu rieku na svete Níl – sa prvýkrát pokúsili Briti, ktorí Egypt pripojili k svojmu koloniálnemu impériu v roku 1882. Pred sto rokmi – 10. decembra 1902 – dokončili výstavbu prvej Asuánskej priehrady, ktorá mala zaručiť počas celého roku rovnomerný tok Nílu. Rieka v čase sucha takmer vysychala a, naopak, v období dažďov zaplavovala svoje brehy úrodným bahnom. Splnila svoj cieľ len čiastočne, kapacitu nílovej záplavovej vlny totiž po väčšinu rokov nebola schopná zadržať. Bahno prestalo zaplavovať brehy Nílu až v roku 1965, keď egyptský prezident Násir postavil novú Hornú asuánsku priehradu. Až ona definitívne zmenila celý životný rytmus povodia i ráz dovtedy hlavne poľnohospodárskej krajiny.
Rieka Níl bola matkou starovekej civilizácie, ktorá vyrástla na jej brehoch. Uctievali ju ako božstvo, symbol plodnosti. Aj dnes žije väčšina obyvateľov Egypta pri jej brehoch, stoja na nich všetky veľké mestá. Stále je hlavnou žilou egyptského hospodárstva, len namiesto úrodného bahna ho dnes zásobuje elektrickou energiou a turistickými dolármi.
Už tisíce rokov pred tým, ako tam vznikla prvá civilizácia, sa v období dažďov od júla do októbra Níl vylieval zo svojich brehov a zaplavoval ich nánosmi bahna. Práve tieto záplavy boli kľúčom k produktívnemu poľnohospodárstvu.
Už v staroveku sa Egypťania snažili regulovať tok rieky a usmerniť záplavy tak, aby zúrodňovali polia, ale neohrozovali ľudské obydlia. V roku 3200 pred Kristom na brehoch Nílu vyrástli kameňom dláždené bazény – zásobárne záplavovej vody.
Koncom 19. storočia tradičné poľnohospodárstvo založené na periodickom zaplavovaní brehov Nílu už nestačilo pokryť potreby rastúceho počtu obyvateľov. Myšlienku regulovať rieku a zaručiť rovnomerný tok a celoročnú kultiváciu jej brehov sa začínajú zaoberať vtedajší britskí správcovia Egypta, ktorí pritom veľa neinvestovali do miestneho priemyslu. Považovali krajinu hlavne za odbytisko vlastného priemyselného tovaru a významného producenta bavlny.
Industrializácia postupuje síce pomaly, ale využiť silu Nílu na výrobu elektrickej energie sa zdalo dobrým obchodom aj pre Britov. Predstavil ju prvý britský konzul Lord Cromer, ktorý riadil krajinu väčším absolutizmom ako predtým domáci panovníci v islamskom období histórie.
Stavať sa začalo v roku 1898 na mieste neďaleko Asuánu, kde tok rieky prerušuje prvý vodopád a voda tečie ďalej pomedzi nespočetné množstvo ostrovov. V čase dažďov pretečie Nílom počas suchých rokov okolo 12 miliárd a počas daždivých až okolo 155 miliárd kubíkov vody. Prvá Asuánska priehrada dokázala zadržať 100 miliónov ton vody a cez 180 uzáverov mohla púšťať milión ton za minútu. Ani to však po väčšinu rokov nestačilo.
Kapacitu priehrady neskôr dvakrát zväčšili. V čase veľkej vody však aj potom bolo ešte treba zaplavovať oblasti, ktoré mala chrániť.
V roku 1946 bol Egypt blízko k veľkej prírodnej katastrofe. Rieku dostala pod kontrolu až druhá, Horná alebo Veľká asuánska priehrada, ktorá je považovaná za najväčšiu stavbu Egypta po pyramídach a ktorá má aj symboliku monumentu jeho modernej histórie.
Postavili ju o sedem kilometrov vyššie ako tú starú. Veľká hnedá voda prestala polia zaplavovať v roku 1965, keď ju spustili na plnú kapacitu. Úrodné bahno odvtedy ostáva na dne priehrady a poľnohospodári sú nútení púštnu pôdu zúrodňovať tonami umelých hnojív.
Na výstavbu priehrady spočiatku prezidentovi Gamalovi Abdulovi Násirovi sľúbili pomoc miliardu dolárov Spojené štáty. Keď však Násir v roku 1956 znárodnil Suezský prieplav a britské, francúzske a izraelské vojská napadli krajinu, Washington si to rozmyslel. Pomoc napokon ponúkol Sovietsky zväz a stavba posunula Egypt bližšie do sféry jeho vplyvu.
Gigantické vodné dielo na hranici so Sudánom pripravilo o príbytok 90-tisíc ľudí. Pri stavbe použili toľko kameňa, čo by stačilo na sedemnásť pyramíd v Gíze. Na Níle vzniklo tretie najväčšie umelé jazero na svete, ktoré pomenovali po Násirovi, s vodnou plochou 5000 kilometrov štvorcových.
Na záchranu historických pamiatok, ktoré mala voda zaplaviť, vypracovala UNESCO plán – najcennejšie stavby presťahovali.
Horná asuánska priehrada produkuje desať miliárd kilowathodín elektriny ročne, čo by stačilo pre milión farebných televízorov na dvadsať rokov. Jej staršia sestra sa však nestala celkom zbytočná. Kapacitu jej síce znížili o 66 miliónov kubických metrov, ale stále vyrába elektrinu a koriguje tok vody, ktorý vypúšťa veľký Asuán.
