Humphrey Bogart a Ingrid Bergmanová ako Rick Blaine a Ilsa László v Casablance. FOTO - ARCHÍV
narodenín - bolo to roku 1982, pred dvadsiatimi rokmi.
„Nikdy som neoľutovala, čo som urobila, ale ani, čo som neurobila,“ tvrdila držiteľka troch Oscarov zo siedmich nominácií, Zlatého glóbusu a televíznej ceny Emmy.
Ako dvojročná stratila matku, otec jej zomrel, keď mala dvanásť. Keď vyrástla, bola pomerne bohatou dedičkou. Začala študovať v štokholmskom Kráľovskom dramatickom divadle a roku 1934 debutovala v malej úlohe. O dva roky z nej bola najväčšia melodramatická hviezda celého Švédska.
Koncom tridsiatych rokov sa v Európe začala vojna a Ingrid odišla do Ameriky. S manželom Petrom Lindströmom a ročnou dcérou Piou sa usadila v Kalifornii.
Žiarivá nordická krása ju okamžite odlíšila od tuctov filmových hviezdičiek. Padla do oka hollywoodskym bossom a publikum bolo nadšené. Nakrátko sa vrátila do Švédska, a keď ju znovu privolali do Ameriky, nejaký čas hrala na Broadway Liliom.
V štyridsiatom prvom potom uzavrela zmluvu s Metro-Goldwyn-Mayer a začala nakrúcať: objavila sa napríklad v úlohe krásnej kokety vo filmovej verzii slávneho príbehu Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Prišli roky, keď sa stala tou absolútnou superhviezdou: filmy Rozdvojená duša, Povestný muž.
V roku 1942 prišla najslávnejšia scéna jej kariéry. Rozlúčka, posledný obraz legendárneho filmu Casablanca: Ilsa odlieta, Rick zostáva. Svojej lásky sa počas vojny vzdali, aby zachránili život jej muža, ale nikdy nezabudnú. Niekoľko herečiek túto úlohu pred ňou odmietlo. Kombinácia jej zjavu s Humphreym Bogartom vytvorila kúzlo, silné až také, že Casablanca je symbolom filmovej romance, ktorú dodnes žiadny iný film o láske neprekonal. Pred niekoľkými týždňami ich označil Americký filmový inštitút za najdojemnejších milencov v dejinách filmu.
Ingrid Bergmanová sa stala hlavným diváckym magnetom svojej doby, miláčikom Ameriky. Roku 1943 hrala s požehnaním Ernesta Hemmingwaya vo filme Komu zvonia do hrobu. Všetky štúdiá sa už o ňu trhali.
Preslávila ju jej cnostná prirodzená krása - v štyridsiatych rokoch bola najpopulárnejšou herečkou vôbec, mala obdiv divákov aj kritiky, nakrúcala jeden trhák za druhým, až kým jej kariéru takmer nezruinoval bezprecedentný škandál.
Popri ostatných sa totiž o talent Ingrid Bergmanovej uchádzal taliansky neorealista Roberto Rosselini, režisér slávneho filmu Rím - otvorené mesto. V roku 1950 prijala jeho ponuku hrať vo filme Stromboli. Pri nakrúcaní sa do seba zaľúbili, a Ingrid Bergmanová, vydatá za švédskeho lekára Petera Lindströma, otehotnela a narodili sa im dvojčatá Isabella a Ingrid.
Američania ju zavrhli, keď otvorene priznala, že nemôže žiť s manželom, pretože miluje iného. Len málo hviezd jej veľkosti upadlo do takejto náhlej, krutej a vytrvalej verejnej nemilosti. So svojím prvým manželom sa rozviedla a rýchlo sa vydala za Rosseliniho, ale vtedajší diváci jej to nevedeli odpustiť a začali jej filmy bojkotovať. Svojej lásky sa nevzdala, na rozdiel od anjelskej hrdinky v Casablance. Rozzúrení fanúšikovia kričali, že za anjelskou krásou sa skrýva necudný diabol.
Za šesť rokov spolužitia s Rosselinim nakrútili spolu niekoľko významných filmov, napríklad: Europa ‘51, Siamo Donne, ale i Viaggio in Italia, ktoré publikum ignorovalo. Na dovŕšenie všetkého sa aj manželstvo s Rosselinim rozpadlo.
Vrátila sa do Hollywoodu. Comeback vychutnala až roku 1957 v historickej rozprávke Anastasia, v ktorej si ju publikum konečne znovu zamilovalo.
V päťdesiatom ôsmom sa vydala po tretíkrát, za švédskeho impresaria Larsa Schmidta. A do švédskeho filmu sa napokon vrátila roku 1978, v nádhernej snímke Jesenná sonáta, v réžii svojho veľkého menovca Ingmara Bergmana. Bol to jej posledný film.
Roku 1982 ešte zažiarila v televíznom projekte Žena menom Golda - životopise izraelskej premiérky Goldy Meirovej. Dvadsiateho deviateho augusta toho istého roku zomrela po dlhom zápase s rakovinou.
Nakrútila päťdesiat filmov. „Pravé herečky hrajú do posledného dychu,“ povedala raz a svoje slová dodržala. Z jej dcéry Isabelly Rosseliniovej sa stala top modelka a filmová hviezda.
