FOTO – ARCHÍV
iu nemecko-talianskych vojsk až do novembra 1941, keď britské vojská základňu vyslobodili z obkľúčenia. V Afrike bojovali aj československí vojaci. Ďalšia protiofenzíva obávaných Afrikakorps generála Rommela však bola úspešná: 21. júna pred 60 rokmi padol Tobruk na čas do rúk mocností Osi.
Nemecko-talianske vojsko sa zmocnilo troch miliónov potravinových dávok a najmä takmer dvoch miliónov litrov životne dôležitého benzínu. Získali aj 30 tankov a 2000 automobilov. Strata Tobruku prinútila generála Ritchieho a britskú 8. armádu na rýchly ústup do Egypta.
Rommelovi vojaci ich - väčšinou na ukoristených automobiloch - začali prenasledovať. S britskou nadvládou to v severnej Afrike vyzeralo zle - jar 1942 patrila nemeckej ofenzíve. Dobytie pevnosti Tobruk bolo najväčším, ale aj posledným víťazstvom „Púštnej líšky“ Erwina Rommela v celom severoafrickom ťažení.
Namaškrtilo nielen jeho, ale aj Hitlera a Mussoliniho, ktorých ciele v severnej Afrike smerovali k Egyptu a ovládnutiu Suezského prieplavu. Rommelom určené vojnové priority do konca júna 1942 boli jasné: Alamejn - Níl - Alexandria - Káhira.
Keď britský ministerský predseda Winston Churchill dostal správu, že Tobruk padol a že do zajatia odišlo podľa niektorých údajov až 33-tisíc britských vojakov, pateticky volal: „Rommel! Rommel! Teraz nezáleží na ničom inom, než poraziť Rommela.“
Úspechom opojený novopečený ríšsky poľný maršal naopak velil 21. júna svojim jednotkám: „Vojaci pancierovej armády Afrika! Teraz ide o to, úplne zničiť protivníka. Neustaneme, kým nerozbijeme posledný oddiel britskej 8. armády. V budúcich dňoch budem od vás chcieť ešte raz veľké výkony, aby sme dosiahli svoj cieľ.“
Cieľom bola Káhira. Dlhým postupom vyčerpaní vojaci však neprešli ani cez Alamejn (100 kilometrov od Káhiry), kde síce v tom čase operovali len zvyšky britskej 8. armády, ale mali oveľa lepšie zázemie aj zbrane - viac tankov, podporu letectva i lepšie zásobovanie. Rommel sa počas leta niekoľkokrát márne snažil pri Alamejne preraziť. Podľa historikov však jeho vojsko už vtedy „fakticky mlelo z posledného.“
V októbri 1942 začala 8. armáda pod velením čerstvého generála Bernarda Montgomeryho útok pri Alamejne. Začiatkom novembra po slávnom víťazstve „Montyho“ a jeho mužov, sa nemecko-talianske vojská dali na ústup. Situácia v celej oblasti sa zmenila v prospech spojeneckých vojsk. Tie sa výrazne posilnili. Americko-britské branné sily pristáli v Maroku a Alžírsku na čele s generálom Eisenhowerom.
Strategický Tobruk Briti opäť obsadili 12. a 13. novembra 1942. Mocnosti Osi (od marca 1943 pod vrchným velením generála von Arnima) potom ešte niekoľko mesiacov odolávali anglo-americkým útokom v Tunisku. Vojna v severnej Afrike sa skončila nakoniec 13. mája 1943 kapituláciou nemeckých a talianskych oddielov v Tunise.
O stredomorský prístav a námornú vojenskú základňu Tobruk sa bojovalo počas celých troch rokov severoafrickej vojny. Najintenzívnejšie sa tu bojovalo medzi aprílom a novembrom 1941, keď sa Rommelovi vojaci márne snažili pevnosť dobyť.
Na úspešnej obrane oporného bodu britského postavenia v oblasti sa v zákopoch a náročných púštnych podmienkach podieľal okrem britských, indických, austrálskych a poľských jednotiek aj československý prápor podplukovníka Karla Klapálka.
Prápor bol podriadený poľskej brigáde a zabezpečoval obranu západnej časti Tobruku. Tá sa opierala po celej dĺžke 5,7 kilometra o trinásť skalných a betónových malých pevností, prepojených zákopmi a doplnených delostreleckými a guľometnými postaveniami. Počas bojových akcií stratil prápor 14 mužov, ranených bolo 81 vojakov. Išlo o najväčšiu bojovú akciu československých vojakov na Blízkom východe.
Autor: PAVEL POKORNÝ, čtk
