FOTO – ARCHÍV
nia podobné gilotíne na svojich dvoroch sedliaci pri zabíjaní hydiny. Potom prišiel francúzsky lekár Ignace Guillotine s nápadom humanizovať dovtedy veľmi krutý trest smrti. Ťažko povedať, či sa mu to podarilo. Cesta do pekla je často vydláždená dobrými úmyslami. Z gilotíny sa stal počas revolučných rokov na sklonku 18. storočia symbol tyranie. Ako prvý sklonil hlavu pred absolútnym trestom vykonaným gilotínou v Paríži Nicolac-Jacques Pelletier pred 210 rokmi - 25. apríla 1792.
Mnoho ľudí si myslí, že gilotína má pôvod vo Francúzsku, ale nie je to tak - s týmto miestom je pevne zviazaná len jej modernejšia história. Existuje viac správ, že zariadenia založené na podobnom princípe využívali už predtým aj v Nemecku, Anglicku, Taliansku a Perzii. Doktor Guillotine len celý projekt pripravil a dohliadol na jeho realizáciu.
Vykonávanie trestu smrti bolo v tých časoch odporné a veľmi surové. Spôsobov popravy bolo mnoho. Odsúdencovi priviazali končatiny k štyrom koňom a zvieratá potom poštvali každé iným smerom. Keď zájdeme ešte ďalej do histórie, nájdeme Johanku Arku, ako horí na hranici. Istotou bolo vešanie a stínanie hláv masívnymi sekerami - ale kati sa vždy netrafili a neoddelili hlavu na jedenkrát. Bolo to nechutné, odsúdenci trpeli. História však ukazuje, že verejné popravy ľudí vždy veľmi silno priťahovali - davy na ne chodili prakticky všade na svete.
Rok 1789 je pre francúzsku históriu kľúčový rovnako ako pre gilotínu. Veľká revolúcia, dobytie Bastily, nastolenie individuálnych občianskych práv a rovnosti pred zákonom. Ústavodarné národné zhromaždenie na svojom zasadnutí ešte v tom roku prijalo aj trestný kódex na základe návrhu Ignaca Guillotina. „Každej osobe odsúdenej na trest smrti bude jej hlava odstránená,“ uznieslo sa. „Rovnaké zločiny budú rovnako trestané, vykonávať sa budú jednoduchým mechanizmom.“
Otcom modernej gilotíny je aj nemecký mechanik a čembalista Tobias Schmidt. Pred prvou popravou nový model skúšal spolu s Guillotinom na mŕtvolách z vojenskej nemocnice. Objednali si vraj troch veľkých a statných chlapov - všetko „seklo“ podľa ich predstáv.
Ako vlastne nový mechanický kat v roku 1792 vyzeral? Vážil 580 kilogramov, len čepeľ gilotíny mala 40 kilogramov. Zariadenie bolo vysoké 4 metre, čepeľ sa spúšťala z výšky 240 centimetrov rýchlosťou 7 metrov za sekundu. Hlava od trupu odletela pol sekundy po tom, čo sa celý mechanizmus spustil, a skončila v koženom vaku.
Dodatočné, nie zásadné vylepšenia prišli v roku 1870. Odvtedy sa na konštrukcii gilotíny prakticky nič nezmenilo.
Na známom hesle Sloboda, Rovnosť, Bratstvo vďaka radikálom počas francúzskej revolúcie veľmi rýchle zaschli litre krvi. Ostrie gilotín musela ich obsluha prebrusovať veľmi často - podľa niektorých odhadov takto popravili počas revolúcie až 40-tisíc ľudí. Čoskoro sa hovorilo o gilotíne ako o národnej žiletke.
Hlavu pred ňou napokon museli skloniť aj hlavy najvyššie. Tvrdé jadro jakobínov sa postaralo o trest smrti pre kráľa Ľudovíta XVI. v januári 1793 a v tom istom roku neušetrili dokonca ani najznámejšiu obeť gilotíny, kráľovu manželku Máriu Antoinettu. Sfanatizovanému davu ju predhodili v čase, keď bola krajina vydrancovaná a vyčerpaná bojmi - ľudia potrebovali hry. V tom čase sa za zábavu považovali práve popravy.
Až po tejto udalosti získala gilotína svoj súčasný názov, dovtedy jej ľudia vraveli len „mašina“. Vzniklo to vraj tak, že slovo gilotína sa rýmovalo so slovom mašina. Doktor Guillotin sa vraj takémuto pomenovaniu bránil, ale nič nepomohlo. Zomrel v roku 1814 prirodzenou smrťou, údajne mal vred v ramene.
Ostrá čepeľ gilotíny ho prežila takmer o dve storočia (už v 19. storočí bola taká slávna, že sa dostala do múzea voskových figurín madam Tussaud). Posledná verejná poprava sa vo Francúzsku konala v roku 1939. Moderná Európa sa napokon stala takou humánnou, že zrušila i trest smrti. Naposledy sa ostrá čepeľ zahryzla v Marseille do krku Hamída Džandubiho 10. septembra 1977.
