Francisco de Orellana na peruánskej poštovej známke z roku 1942. FOTO - ARCHÍV
Francisco de Orellana. Za riekou ho hnalo zlato, po rieke hlad.
Keď španielski conquistadores (dobyvatelia) začiatkom 16. storočia položili na lopatky legendárnu ríšu Inkov a obsadili východné pobrežie Južnej Ameriky, začali po nových kolóniách kolovať chýry o obrovskom bohatstve v kraji medzi východom a západom nových provincií španielskej koruny. Nejeden španielsky dobrodruh sníval o bohatstve a iba málokomu sa chcelo chovať kravy v zapadnutej Extremadure. Kto mal trochu peňazí a ešte viac odvahy, ten odišiel do nového sveta.
Taký bol aj Francisco de Orellana, ktorý sa v ekvádorskom Guayaquile dopočul o bohatstve východného pobrežia Južnej Ameriky. Presvedčil kompetentných a zorganizoval výpravu, v ktorej nechýbalo 220 Španielov, 4-tisíc Indiánov, 4-tisíc lám a dvetisíc prasiat, ktoré mali slúžiť ako strava. Nechýbalo ani ďalších pár tisíc poľovníckych psov a mnoho koní, ktoré mu však na ceste poslúžili iba ako prasatá - na stravu.
Nezávisle od de Orellanu zorganizoval výpravu guvernér v ekvádorskom Quite Gonzalo Pizzaro. Obaja sa stretli v súčasnej ekvádorskej metropole, odkiaľ spoločne vyrazili na východ.
Už pri prvom prechode cez zasnežené končiare Ánd pomrelo niekoľko Indiánov. Ďalší zase nevydržali prechod cez vyprahnutý región medzi Andami a pralesom, kde ich okrem nie príliš prívetivých indiánskych kmeňov žiadne zlato ani rozprávková ríša nečakala. Postupne strácali sily a dochádzalo im jedlo. V decembri si už Gonzalo Pizarro uvedomil, že nedôjde na miesto, o ktorom sníval. Všade iba samá džungľa a peňažne nezaujímavé stromy. Vydýchli si, až keď narazili na rieku Napo. Tá bola taká široká, že sa nedala prebrodiť, na druhej strane pritom videli Indiánov, ktorí ich pozorovali. Práve tí oboch dobrodruhov rozdelili. Keď postavili lode, tak bol už Pizarro rozhodnutý, že sa vracia do Quita. De Orellana by možno urobil to isté, keby mu náčelník miestneho kmeňa nepovedal, že ďalej na východ sa nachádza bohatá ríša a mnoho zlata. Vystrelil si z neho. Keby to však neurobil, Amazonku by objavil niekto iný.
Po postupnom splavovaní Napo sa napokon presne 12. februára 1542 dostali k ústiu do obrovskej rieky, ktorú miestni Indiáni volali Amaru Mayu. To už výprave chýbala strava. Prasatá zjedli, podobný osud stihol aj kone. Veľa vojakov dezertovalo, Indiáni sa hádzali do rieky. Nezostávalo nič iné, ako hľadať miestne kmene a kradnúť im jedlo, či vymieňať si stravu za zrkadielka. Tie sa možno nepozdávali indiánskemu kmeňu, ktorý viedli ženy. Tie ich 24. júna 1542 napadli a výprava utrpela obrovské straty.
De Orellana si spomenul na starý grécky mýtus o bojovníčkach - amazonkách a podľa nich veľkú rieku pomenoval. Kronikár vraj napísal, že jedna žena sa bila ako desať chlapov.
Francisco de Orellana sa stal prvým Európanom, ktorý preplával viac ako 3-tisíc kilometrov dlhú Amazonku. Od východného pobrežia k Amazonke sa predieral 303 dní a ďalších 240 dní sa plavil až do ústia v Atlantickom oceána. Celkovo sa cez územie, kde na žiadne zlato nenarazil, ťahal 563 dní.
Amazonské ženy v povodí obrovskej rieky sú iba jedným z mnohých kmeňov, ktoré de Orellana počas svojej cesty našiel. Mnoho z týchto kmeňov žilo pri rieke a mnoho ich členov podľahlo európskym chorobám, ďalší zase otroctvu. Ešte dnes v povodí Amazonky žijú kmene, o ktorých nikto nič nevie. Naposledy pred necelými desiatimi rokmi brazílski misionári narazili na kmeň, ktorý nepoznal oheň. Žili tak, ako v časoch zlatachtivého de Orellana.
