FOTO – ARCHÍV
dzali v júli 1969 po Mesiaci, sa zapísali nezmazateľne do histórie. Celý projekt Apollo však mohol skončiť už pred 35 rokmi. Posádka Apolla 1 tragicky zahynula 27. januára 1967 v kabíne pri rutinnej kontrolnej procedúre.
Lety do vesmíru boli v období studenej vojny nielen súťažou dvoch veľmocí, teda USA a Sovietskeho zväzu, ale hlavne finančne veľmi náročnou činnosťou a veľkým biznisom, ktorým sú nakoniec až dodnes.
Smrťou Virgila „Gusa“ Grissoma, Edwarda Whitea a Rogera Chaffeeho pred tridsiatimi piatimi rokmi logicky vyústili problémy, ktoré sa okolo projektu Apollo nahromadili. Nech už to boli pochybnosti o čistote prideľovania miliardových zákaziek americkým Národným úradom pre letectvo a vesmír (NASA), ktorý bol celým projektom poverený, alebo problémy s vývojom Apolla a spory o kvalitu odvedenej práce.
O prototypovej „kabíne smrti“ sa kozmonauti v zákulisí vyjadrovali veľmi hanlivo. „Je to pekný šrot,“ zhrnul vtedy ich názory Gus Grisson. V inkriminovaný deň mala posádka na myse Canaveral rozbehnúť simulovaný štartový odpočet so všetkými systémami v chode, bez toho, aby zapálili motory rakiet.
Po piatich hodinách testu, keď hneď na začiatku zlyhalo rádiové spojenie, začalo v kabíne horieť. Keď sa technici dostali dovnútra kabíny, boli už všetci traja členovia prvej misie Apolla mŕtvi. Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že sa zanedbalo mnoho možných nebezpečenstiev požiaru, vyšli najavo i rôzne spory v pozadí, čo ku katastrofe prispeli.
Smrť troch kozmonautov paradoxne prispela k tomu, že sa projekt Apollo, realizovaný od roku 1964, zásadne pohol dopredu. Na jeseň 1967 sa uskutočnila bezchybná premiéra rakety Saturn 5, počas Vianoc v roku 1968 kozmická loď Apollo 8 po prvý raz obletela Mesiac.
V júli 1969 Neil Armstrong a Edwin Aldrin, členovia posádky Apollo 11, už kráčali po Mesiaci. Pre kozmonauta s českými predkami Eugena Cernana, posledného človeka, ktorý zanechal stopu na povrchu Mesiaca, bolo pristátie na súputníkovi Zeme „pravdepodobne najväčším činom jednotlivca v modernej dobe, možno v celých dejinách ľudstva.“ Práve Cernan v decembri 1972 velil misii lode Apollo 17, ktorá zavŕšila kozmický program Apolla.
Smrť posádky prvého Apolla nebola zďaleka posledná. Za cestu ku hviezdam neskôr zaplatili životom aj ďalší dobyvatelia vesmíru – Američania i Sovieti. Hneď v apríli 1967 neprežil pristátie kozmickej lode Sojuz 1 Vladimir Komarov, ktorý sa tak stal prvým kozmonautom, ktorý zahynul vo vesmíre. Na konci júna 1971 sa zadusili v pristávacom module Sojuzu 11 kozmonauti Georgij Dobrovolskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev. Podobný tragický osud mohol rok predtým, v apríli 1970, stretnúť i protagonistov letu Apollo 13, ktorý bol neskôr označený ako „najúspešnejší neúspech v histórii kozmonautiky“. Na lodi vybuchol palivový článok a prístroje v riadiacej kabíne sa „zbláznili.“ Osudové hlásenia kozmonauta Johna Swigerta – „Houston, máme tu problém“ – vtedy obletelo svet. Z cesty k Mesiacu nebolo nič, ale trojčlennej expedícii na čele s veliteľom Jamesom Lovellom sa nakoniec podarilo bezpečne pristáť na Zemi.
Menej šťastia mala 28. januára 1986 pri zatiaľ poslednej vesmírnej katastrofe sedemčlenná posádka amerického raketoplánu Challenger. Milióny ľudí v priamom prenose sledovali veľkolepý štartovací manéver najmodernejšieho dopravného prostriedku tej doby, aby potom po 74 sekundách nadšenia prišiel šok, keď Challenger z ničoho nič vybuchol a zmenil sa na množstvo väčších a menších kusov. Kozmonauti asi ešte tri minúty žili a bojovali o svoje životy, než všetkému urobil koniec pád zvyškov orbitálneho lietadla do oceánu.
Autor: PAVEL POKORNÝ, čtk
