Édouard Manet: Raňajky v tráve (detail), 1863.
„Dve nahé ženy v spoločnosti dvoch oblečených pánov! Či to len niekto niekedy videl! A pritom, ako sú oblečení! Ako ktokoľvek z nás! Kompozícia je šialená, rovnako smiešna ako odpudzujúca!“ Na parížskom Salóne odmietnutých sa 15. mája 1863 rozľahli rozhorčené výkriky ľudí. Pobúril ich obraz Raňajky v tráve. Ich autorom bol Édouard Manet. Meno, ktoré sa v priebehu jedného dňa stalo symbolom novej maľby. Maliarska autorita pre slávnych impresionistov sa narodila pred 170 rokmi.
Oficiálna kritika i meštianska spoločnosť zaťažená konvenciami sa cítila urazená Manetovou drzosťou, ktorá sa zopakovala o dva roky neskôr pri obraze Olympia. Poburovala ich neslýchaná novosť poňatia a maliarske podanie, hoci šlo o klasickú tému svetového maliarstva a Manet očividne nadväzoval na veľké vzory talianskej renesancie. Figurálnu skupinu prevzal od Raffaela a ideu jej obsahu od Giorgioneho. Olympia je zase voľným variantom na Tiziana.
Vtedajšie publikum najviac šokovali rysy, ktoré búrali staré predsudky a vytvárali nové zásady a normy moderného umenia. Na Manetových obrazoch sa objavuje vtedajšia parížska skutočnosť v neuhladenej prirodzenosti, čo mešťanom stačilo na trvalú migrénu. Pokryteckej morálke parížskej strednej vrstvy nevyhovovala ani nahá žena medzi dvomi pánmi pochádzajúcimi z lepších kruhov.
Z pohľadu dneška najvzrušujúcejší bol maliarsky výraz. Manet síce viazal farby valérom, ale nikto pred ním nedosiahol takú svietivosť a živosť ich odtieňov. Hoci obrazy vznikali v ateliéri, evokujú dojem plenéru. Všetky tieto novoty prijali s nadšením mladí umelci, budúci impresionisti, ktorí v Manetovi ochotne videli svojho vodcu.
Manet však vo vlastnom zmysle slova impresionistom nikdy nebol. Neprijal impresionistickú maliarsku doktrínu, nevzdal sa valérovej maľby a nepoužíval iba čisté farebné tóny, ako to chceli impresionisti. Aj čiernu pokladal za farbu a svoju maľbu založil na súzvuku lokálnej stupnice šedých tónov. K niektorým impresionistom mal dokonca veľké výhrady. Augusta Renoira nepovažoval vôbec za maliara a s Paulom Cézannom dôsledne odmietal vystavovať. Najbližší - a nielen menami - mu bol Claude Monet, ktorý navštevoval kaviareň Guerbois v parížskej ulici Batignoles, kde sa začiatkom 70. rokov pravidelne schádzali so svojimi maliarskymi i literárnymi priateľmi.
Hovorí sa - pred Manetom a po Manetovi. On bol legitímnym otcom moderného maliarstva, on mu dal rozhodujúci smer. Tento revolucionár však túžil len po oficiálnom uznaní a spoločenskom úspechu. Maliar, ktorý spôsobil prevrat v umení svojej doby, bol meštiakom, príslušníkom salónnej spoločnosti, dandym a elegánom, pravidelným hosťom kaviarní a priateľom krásavíc z polosveta. Úporne sa usiloval vyniknúť na výstavách Salóna. Myslelo sa, že chce vyvolávať pohoršenie, a pritom práve ono ho roztrpčovalo a zraňovalo. Verejné pocty a vyznamenania by mu priniesli najväčšie uspokojenie.
Manet mal povesť buriča, a preto sa tak zdôrazňovalo to, čo bilo do očí. Vonkajší život človeka však nemusí byť nutne jeho skutočným životom; je iba jeho súčasťou a mnohokrát nie tou najdôležitejšou. Manetov život bol oveľa menej jasný a jednoduchý, než sa súdilo. Ako hovorí jeho životopisec Henri Perruchot, „čím ďalej som sa ním zaoberal, tým mi pripadal bohatší a zložitejší, plný netušených hlbokých a temných zákrut, utajovaných skutočností a zamlčovaných faktov“.
Senzitívny, popudlivý, podrytý skrytou a neúprosnou chorobou, ktorá zmohla toľkých veľkých výtvarníkov a spisovateľov 19. storočia. Manet bol taký ako jeho dielo. Revolucionár proti svojej vôli? Určite, a zároveň človek, ktorý sa ťažko zmieroval s tým, že je taký alebo, presnejšie povedané, s dôsledkami, ktoré z toho vyplývali. Manetovým snom bol úspech. Nebol spokojný so svojím osudom, ale niesol si ho v sebe.
