Šejk Mudžibúr Rahmán. FOTO - ARCHÍV
ích krajín sveta. Práve pred 30 rokmi - 10. januára 1972 - sa do svojej domoviny vrátil istý šejk Mudžibúr Rahmán, aby sa o dva dni neskôr stal premiérom, osvieteným diktátorom a neskôr i obeťou atentátu.
Keď sa začiatkom 70. rokov na území socialistického Československa pomaly udomácňovali sovietski vojaci, začali sa niekde vo východoindických provinciách búriť vody. Prírodný živel vyústil do obrovských záplav, ktoré postihli milióny ľudí vo vtedajšom východnom Pakistane. Voda iba znásobila všeobecnú nespokojnosť, ktorá po krvavej občianskej vojne skončila vytúženou nezávislosťou.
Oblasť drvivo moslimského Bangladéšu má bohatú históriu, do ktorej prispeli národy Drávidov, Indoárijcov, Mogulov, Arabov, Peržanov a Európanov, najmä Britov. Práve počas ich nadvlády sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia hinduistickí predstavitelia Indie dovolávali vyššieho stupňa autonómie. Ešte netušili, že ich požiadavky vyvolajú strach z nadvlády hinduistov a moslimské obyvateľstvo vytvorí Celoindickú moslimskú ligu. Tá chcela, rovnako ako hinduisti z Indického národného kongresu, nezávislosť Indie. Obe skupiny sa však nevedeli dohodnúť na ochrane náboženských, ekonomických a politických práv moslimov. Konflikt vyhovoval britskej korune, ktorá šikovnou intrigánskou politikou obe skupiny manipulovala.
Až koncom 2. svetovej vojny začala Británia čeliť medzinárodnému tlaku, ktorý vyústil do nezávislosti Indie v roku 1947. Hinduisti a moslimovia sa však stále hádali na spoločnej ústave, a tak v júni 1947 Londýn rozhodol, že status domínia daruje dvom následníckym štátom - Indii a Pakistanu. Pakistan získal všetky provincie, v ktorých prevládalo moslimské obyvateľstvo, teda aj Bengálsko. Vtedajší Pakistan sa tak rozdeľoval na tzv. západný a východný. Bengálsko ani pod moslimskými predstaviteľmi neprežívalo obdobie prosperity. Skôr naopak. Boli to časy konfliktov medzi oboma časťami krajiny rozdelenej gigantickou Indiou.
Keď sa v roku 1970 rozvodnila Ganga a západopakistanskí politici rozhodli, že oficiálnym jazykom bude urdu, hoci veľká časť obyvateľstva hovorila aj bengálčinou, vyšli študenti v Dháke do ulíc. Západopakistanská armáda zasiahla a začala sa tak 9-mesačná občianska vojna, ktorá si vyžiadala 3 milióny obetí. Dalo sa očakávať, že v rozzúrenej vojne sa časť ešte iba budúcich Bangladéšanov uchýli do Indie, ktorá vyčkávala vhodný okamih, aby do vnútropakistanského konfliktu zasiahla. Konflikt sa tak premenil na vojnu medzi Pakistanom a Indiou, ku ktorej sa pridali bengálske jednotky.
Hoci sa za štátny sviatok v Bangladéši považuje 26. marec 1971, keď sa do éteru miestneho rozhlasu dostala deklarácia nezávislosti, vojna sa skončila až 16. decembra. Krátko po tom sa do Dháky pompézne, cez Londýn a Naí Dillí, vrátil líder výchopakistanského disidentského hnutia šejk Mudžibúr Rahmán.
Vlhký a nízkopoložený štát dostal názov Bangla-Déš, teda bengálsky národ.
Mudžibúr Rahmán bol na vrchole slávy. Stál pri vzniku, hoci chudobného, ale svetom uznaného, štátu. Bol populárnym aj napriek hyperinflácii a rastúcej chudobe, až kým ho ako samovyhlasovaného „otca národa“ nezviedli diktátorské chodníčky. Zaviedol systém jednej strany (zvyšné rozpustil). Paľbe domácich a zahraničných kritikov sa úspešne vyhýbal, až kým ho nezlikvidovala v auguste 1975 hŕstka vojenských dôstojníkov.
Bangladéš sa časom zásahmi prírody a politikov „vypracoval“ na jednu z najchudobnejších krajín planéty. So 130 miliónmi obyvateľov, žijúcimi na území veľkom asi ako prvá Československá republika, takmer každoročne prežíva záplavy sprevádzané kolabujúcim hospodárstvom a prosbami o zahraničnú pomoc. Milióny obyvateľov nemajú strechu nad hlavou, v čom im nepomôže ani všadeprítomná korupcia a byrokracia.
