FOTO – ČTK
ski. V ten deň ráno oznámil Poliakom, že moc v krajine preberá Vojenská rada národnej záchrany. Opozičné odbory Solidarita postavili mimo zákona. Zatkli viac ako 5000 ľudí. Lecha Walesu internovali v domácom väzení. Vojenská rada zrušila slobodu zhromažďovania a právo na štrajk, zaviedla cenzúru a zákaz nočného vychádzania. Pri protestoch, ktoré vypukli, prišlo v Katoviciach o život jedenásť baníkov.
Populárne opozičné hnutie pod vedením elektrikára Lecha Walesu vzniklo v auguste 1980 v štrajkujúcich lodeniciach v Gdansku. Vláda ho viac než rok tolerovala – k nespokojným robotníkom, ktorí už mali dosť inflácie a prídelového systému, sa pridávali ďalší, zvlášť súkromní roľníci. Na sklonku roku 1981 bola Solidarita mohutnou spoločenskou silou. Vstúpila do nej údajne polovica dospelých obyvateľov Poľska – približne 9,5 milióna ľudí. Situácia začala byť pre komunistov neúnosná.
„Chaos a demoralizácia v krajine nadobudli katastrofálne rozmery… a už nie dni, ale len hodiny nás delili od národnej katastrofy,“ tvrdil generál Jaruzelski. V 90. rokoch po páde komunizmu sa obhajoval argumentom, že zvolil „menšie zlo“, a tak zabránil vojenskej intervencii Moskvy. Mnoho Poliakov mu uverilo, alebo aspoň chcelo uveriť.
Vo februári 1989 sa v Poľsku konal prvý okrúhly stôl komunistov a opozície v celom vtedajšom sovietskom bloku. Bol to prezident Jaruzelski, kto vymenoval za premiéra zástupcu Solidarity Tadeusza Mazowieckeho. Lech Walesa sa v roku 1990 suverénne stal prvým slobodne zvoleným prezidentom. Generál Jaruzelski dohral svoju úlohu do konca.
Až neskôr sa začali objavovať tvrdenia, že Jaruzelski nehovoril pravdu. Nie Rusi hrozili vojenským obsadením Poľska, ale on sám do poslednej chvíle prosil Rusov, aby mu vyslali armádu na pomoc. Americký historik Mark Kramer spomína zápisky generála Anatolija Gribkova, dlhoročného šéfa vojenského štábu Varšavskej zmluvy. Ten v roku 1992 uviedol, že Jaruzelski žiadal „záruku vojenskej pomoci, ak sa situácia stane kritickou“. „Ak nebude vojenská pomoc ponúknutá, Poľsko bude pre Varšavskú zmluvu stratené,“ varoval vraj Jaruzelski Moskvu.
Kramer cituje aj vtedajšieho člena politbyra ústredného výboru sovietskych komunistov Michaila Gorbačova. Ten vraj rozhodne poprel, že by Moskva chystala vojenskú inváziu do Poľska a spomenul si na telefonát vysokého poľského predstaviteľa – pravdepodobne Jaruzelského – členovi politbyra Michailovi Suslovovi. Bývalý šéf bunky KGB v Poľsku Vitalij Pavlov v pamätiach uvádza, že Jaruzelski telefonoval so Suslovom 12. decembra. „Pomôžeme vám materiálne, finančne a politicky, ale nie ozbrojenou silou,“ zdôraznil vraj Suslov Jaruzelskému.
Za zmienku tu stojí, že americká CIA mala o chystaných opatreniach informácie, ktoré však zrejme nesprávne vyhodnotila. Svojho človeka mala pritom priamo v poľskom generálnom štábe – išlo o plukovníka Ryszarda Kuklinského, o ktorom sa zmieňuje napríklad Douglas J. MacEachin vo svojej nedávnej knihe Americká výzvedná služba a poľská kríza 1980-1981. Aj takto totiž Jaruzelski argumentoval – mlčanie Washingtonu, ktorý predtým citlivo reagoval na každú správu o porušovaní ľudských práv, si vysvetľoval ako tichý súhlas s „menším zlom“.
Jaruzelski mal totiž údajne do posledného okamihu strach, či poľská armáda stanné právo zvládne. Dúfal, že Moskva vojensky zasiahne aspoň v prípade, že prvá etapa „Operácie X“, ako nazývajú akciu dôverné sovietske materiály, nevyjde.
Vojenské zákony v Poľsku platili až do 22. júla 1983. Socializmus však nezachránili. Začiatkom 90. rokov sa začalo parlamentné vyšetrovanie Jaruzelského krokov. Poľský Sejm v roku 1992 označil vyhlásenie stanného práva za nezákonné. Vo vtedajšej ústave totiž príslušný článok chýbal a premiér de facto vyhlásil vojnu – vlastnému národu. Zvláštny výbor Sejmu však v roku 1996 Jaruzelskeho a ďalších vysokých predstaviteľov bývalého režimu oslobodil. Súd ho napokon predvolal pre iný čin – zodpovednosť za streľbu do štrajkujúcich v Gdansku v roku 1970. Tento proces sa vlečie dodnes.
