FOTO - ARCHÍV
Krista Spasiteľa. „Je to jedovatý hríb na tvári Moskvy,“ písala o ňom sovietska tlač. Kostol na pamiatku víťazstva nad Napoleonom stavali a zdobili viac než 40 rokov, aby ho Stalin zničil za jediný deň - 5. decembra 1931.
Na počiatku bol dekrét imperátora Alexandra I. z 25. decembra 1812. V tento deň opustila Rusko noha posledného zo 600-tisíc vojakov dobyvačnej Napoleonovej armády. Chrám mal byť vyjadrením „vďaky zázračnej Prozreteľnosti, ktorá zachránila Rusko“. Išlo o veľkolepý, dlho a dôkladne zvažovaný projekt. Miesto na brehu rieky Moskvy vybral osobne cár Mikuláš I. Základný kameň položili v roku 1839, hlavná kupola bola hotová o desať rokov neskôr. Dielo architekta K. A. Tona zvnútra skrášili uznávaní umelci tej doby, členovia ruskej akadémie umení. Unikátne fresky maľovali dvanásť rokov. Boli na nich zobrazení svätí ochrancovia Rusi, vodcovia, ktorí upevňovali a šírili kresťanstvo, a hrdinovia, ktorí zomreli za slobodu a integritu štátu.
Chrám vysvätili v máji 1883. Ešte i dnes sa ozývajú hlasy, že veľkolepá neobyzantská budova s krížovým pôdorysom je skôr gýčom než architektonickým skvostom. Osud, ktorý ju po necelom polstoročí od vysvätenia postihol, však posunul problém do celkom inej roviny.
Po boľševickom prevrate usporiadali noví vládcovia trestnú výpravu proti pravoslávnej cirkvi. Mnohé kostoly zrušili a urobili v nich sklady, knižnice a múzeá. Máloktorý však hneď zbúrali. Chrám Krista Spasiteľa bol skúšobným kameňom. Stál na strategickom mieste a vyčnieval svojimi blýskavými strechami predsa len až príliš drzo. Stalina to inšpirovalo. Rozhodol sa na tomto mieste postaviť Palác sovietov. Grandiózna stavba vysoká 400 metrov mala byť najvyššia na svete - o osem metrov vyššia než Empire State Building. Vojvodiť jej mala 100-metrová socha Lenina - väčšia než Socha slobody. A červené reflektory v obrovských Leninových očiach by ukazovali proletárom cestu vpred, do krajšej budúcnosti…
Presne na poludnie 5. decembra 1931 sa namiesto hlaholu zvonov ozvala mohutná detonácia. Pýchu pravoslávnej cirkvi zničili zvnútra náložou. Ikonostas posiaty drahokamami daroval jeden zo sovietskych predákov Mikojan v 30. rokoch manželke amerického prezidenta Eleanor Rooseveltovej a tá ho odovzdala Vatikánu. Až v 90. rokoch sa zistilo, kam zmizli mramorové platne s menami padlých vo vojne s Napoleonom - urobili z nich nové schody do Treťjakovskej galérie.
Stalinov šialený plán nakoniec zostal na polceste. Ukázalo sa, že podložie riečneho brehu je príliš nepevné na to, aby udržalo takú mohutnú stavbu. Potom vypukla druhá svetová vojna a Stalin už mal až do smrti iné starosti. Moskovčanom zostala na pamiatku obrovská prázdna diera.
Zmenil to až Nikita Chruščov. Miesto sovietskej Empire State Building nechal na mieste Chrámu Krista Spasiteľa postaviť najväčší vyhrievaný bazén pod šírym nebom v ZSSR. Fungoval až do roku 1993.
Po páde komunizmu v Rusku sa začali učebnice dejepisu písať odznova. Nastala éra horúčkovitej obnovy koreňov a tradícií ruského národa. Obnova Chrámu Krista Spasiteľa bola súčasťou novej veľkoruskej politiky, ktorú viedol Boris Jeľcin a starosta Moskvy Jurij Lužkov. Chrám postavili za jediný rok znova a v pôvodnej podobe - i napriek kritickým hlasom, že schudobnené Rusko potrebuje peniaze na úplne iné veci. „Namiesto stavby pamätníka zničenia viery… podpísali dokument vyhlasujúci obnovu toho, čo nemožno obnoviť,“ napísala Nezavisimaja gazeta.
Nový Chrám Krista Spasiteľa stál údajne takmer 500 miliónov amerických dolárov. Z veľkej väčšiny malo ísť o dary veriacich a sponzorov, i zahraničných - napríklad argentínsky prezident Carlos Menem, doma väznený pre podozrenie z nelegálneho obchodu so zbraňami, prispel sumou 50-tisíc dolárov.
Stavbu dokončili v roku 1997 a vysvätili vlani. Hlasy, podľa ktorých išlo o veľkú práčku peňazí, medzičasom utíchli. Je však nad slnko jasné, že dnešné Rusko nie je Ruskom cára Alexandra I. a vďačných modlitieb za spásu národa. „Na tomto kostole nie je nič pôsobivé - nemá dušu,“ povedala v ankete anglojazyčného Russian Journal devätnásťročná Moskovčanka Kaťa.
