FOTO - ARCHÍV
Ráno 19. mája 1891 (podľa novodobého kalendára 31. mája) o 10. hodine sa vo Vladivostoku ozval hlahol zvonov. V pavilóne, ktorý postavili zvlášť pre túto príležitosť, sa konala slávnostná verejná bohoslužba. Do prístavu na brehu Japonského mora prišli prominenti z Petrohradu. Cár Alexander III. poslal svojho nástupcu, cároviča Mikuláša. Bol položený základný kameň so striebornou tabuľkou - prvý praktický krok k stavbe Transsibírskej magistrály, najdlhšej súvislej železnice na svete.
„Nariaďujem začať stavať súvislú železnicu cez celú Sibír, chcem spojiť sibírske regióny bohaté na prírodné zdroje s ostatným Ruskom s pomocou železničnej infraštruktúry. Vyhlasujem to ako svoju vôľu po návrate z krajov Východu,“ napísal cár Alexander III. tri roky pred smrťou svojmu synovi. Mikuláš II. pokračoval v diele, aby svoje následníctvo nedobrovoľne odovzdal Sovietskemu štátu. Severná paralelná vetva - Bajkalskoamurská magistrála - bola dokončená až v roku 1984.
Rusi, ktorí dnes lákajú na veľkú dobrodružnú cestu vlakom zahraničných turistov, hovoria o takmer „mýtickom zážitku“. Transsibírska magistrála meria desaťtisíc kilometrov a prejsť ju vlakom z Moskvy do Vladivostoku trvá bez prerušenia zhruba sedem dní. Už pestrá spoločnosť cestujúcich vraj stojí zato - náhodní známi sa nad pohárom vodky v jedálenskom vozni stávajú priateľmi na život a na smrť.
Cárske Rusko sa dlho váhalo pustiť do stavby, o ktorej bolo hneď jasné, že nebude lacná a ani jednoduchá. Z vojenskej základne sa prístav Vladivostok stal dôležitým prístavným a obchodným mestom. Adekvátne dopravné spojenie Sibíri s centrom začalo byť naliehavou záležitosťou. Objavilo sa niekoľko projektov (vrátane zahraničných), ruská vláda však nepodporila žiadny. Až v polovici 80. rokov sa rozhodla - železnicu postaví ako čisto ruský projekt, s umom ruských inžinierov, rukami ruských robotníkov a zlatom zo štátneho pokladu.
Začalo sa súčasne z Vladivostoku a zauralského Čeľabinska za nepredstaviteľne ťažkých klimatických podmienok, cez hustú tajgu bez ľudí, cez sibírske veľtoky, hory i oblasti s večne zamrznutou pôdou.
Podľa odhadov mala železnica stáť štát 350 miliónov rubľov v zlate. Pritom sa robilo všetko, aby sa náklady znížili - napríklad sa zúžilo lôžko trate, použili sa ľahšie koľajnice a počet pražcov sa znížil. Mosty ponad menšie rieky postavili z dreva. Trať zostala až do desiatych rokov 20. storočia jednokoľajná.
Veľkým problémom bola pracovná sila, najmä kvalifikovaná - doviezli tisíce skúsených robotníkov z centrálnej Rusi. Väčšinu však tvorili väzni, vojaci a najatí miestni roľníci. V najrušnejších rokoch tu pracovalo až 90-tisíc ľudí tými najjednoduchšími nástrojmi - krompáčmi, lopatami, sekerami. Ďalším problémom bola doprava materiálu - v oblasti prakticky neboli poriadne cesty. Napríklad kovovú konštrukciu mosta ponad Amur vyrobili v Poľsku a dopravili najprv po železnici do Odesy, odtiaľ po mori okolo celej Ázie do Vladivostoku a opäť po železnici do Chabarovska.
Nedostatočná kapacita trate sa prejavila počas rusko-japonskej vojny v roku 1905 - na transport na východ čakali vlaky s vojakmi a výzbrojou, no denne mohlo jednokoľajkou prejsť len 14 súprav. Preto sa po vojne trať spevnila. Kompletné spojenie Čeľabinsk - Vladivostok bolo dokončené v roku 1916. Silne ju poškodila občianska vojna po boľševickom prevrate. Počas bojov medzi bielogvardejcami a boľševikmi zničili napríklad jedinečný most cez Amur. Sovietska moc financovala opravy niekoľko rokov. Od roku 1925 až do dneška však jazdia súpravy po Transsibírskej magistrále bez prestania.
Pravý „globetrotter“, ktorý miluje cesty vlakom, si nemôže vybrať lepšie - z Moskvy sa dá cestovať do Vladivostoku a odtiaľ trajektom až do japonskej Niigaty. Druhá možnosť je prestúpiť na stanici Tarskaja, pár sto kilometrov za Bajkalom, na Transmandžuskú magistrálu a cestovať do Pekingu. Tretia možnosť - vystúpiť v Ulan-Ude, enkláve budhistických Burjatov pri brehu Bajkalu na Transmongolskú magistrálu, ktorá vedie cez Ulanbátar opäť do Pekingu.
Napokon - „vidieť nové mestá a poznávať nových ľudí je jedným z pôžitkov cestovania“ - bolo už vraj heslo dobyvateľa Džingischána.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
