FOTO – ARCHÍV
ovi Old Shatterhanda napísal: „Bol typom herca, aký sa v Európe vyskytuje len zriedkavo. Chlapský a predsa citlivý, milovník a ostrý chlapík v jednej osobe, svaly, ale aj mozog, rázny a predsa žiaden hlupák.“
Lex Barker sa narodil v roku 1919 v mestečku Raye v štáte New York. Po absolvovaní inžinierskeho štúdia Princeton University a niekoľkých neplodných rokoch strávených v otcovej stavebnej firme sa v roku 1941 dobrovoľne prihlásil do armády. Počas druhej svetovej vojny bojoval v Afrike, na Sicílii a v Taliansku, bol dvakrát ranený a zo služby so cťou prepustený ako najmladší major americkej armády.
Už na univerzite hral v predstaveniach školského divadla a svoj sen stať sa hercom začal realizovať okamžite po návrate do civilu. Filmovú kariéru začal hneď po vojne v muzikáli Doll Face, ale už čoskoro sa stal nástupcom Johnyho Weismüllera v piatich filmoch o Tarzanovi.
Nástupu televízie začal Hollywood čeliť výrobou nákladných spektáklov z obdobia antiky a dobrodružné filmy a westerny prestali byť na programe dňa. Nadlho posledným výkrikom žánru bol film Sedem statočných, ktorý bol v Amerike považovaný za jeden z mnohých, ale v Európe, a nielen západnej, sa stal nečakaným hitom. Po dlhej prestávke spôsobenej vojnou, v období mierneho otepľovania studenej vojny prahli európski diváci po oddychu a priamočiarych dobrodružných filmoch s nádychom Ameriky.
Európske filmové štúdiá sa stali eldorádom pre „amerických klaďasov“. V roku 1958 sa preto Barker presťahoval do Ríma a v štúdiách Cinecitta stvárnil desiatky postáv v kostýmových dobrodružných filmoch. Za vrchol jeho „talianskej“ kariéry sa dodnes považuje postava manžela Anity Ekbergovej v slávnom Felliniho filme La Dolce Vita z roku 1960.
O rok neskôr sa ako agent FBI Joe Como, v produkcii berlínskeho filmového mogula Arthura Braunera, pustil do pátrania po tajomnom zločincovi, vo dvoch pokračovaniach série filmov o Dr. Mabusem.
Nesmrteľnú slávu mu však priniesla až zmluva so zakladateľom firmy Constantin Horstom Wendlandom.
Producent preslávený sériou „wallaceoviek“ si v honbe za ďalším námetom zvolil úspešný román Karla Maya Poklad na Striebornom jazere. Dokázal osloviť nielen Leni Riefenstahlovou odchovaného režiséra Haralda Reinla, ale aj vybrať hlavných predstaviteľov a na natáčanie zvoliť nezameniteľné, ale v prvom rade lacné juhoslovanské exteriéry.
V roku 1962, päťdesiat rokov po Mayovej smrti, vycválal Lex Barker ako Old Shatterhand v ústrety svojej nesmrteľnosti. Film Poklad na Striebornom jazere sa stal najväčším nemeckým kasovým trhákom povojnovej éry a z Barkera urobil hviezdu prvej veľkosti. Jeho honorár bol 120 000 nemeckých mariek, zatiaľ čo Pierre Brice, ktorého obsadili až uprostred natáčania, si za postavu náčelníka Winnetoua odniesol iba 42 000 mariek.
Nie je bez zaujímavosti, že úspech tohto prvého euro-westernu priviedol Sergia Leoneho na nápad pozvať z Ameriky treťotriedneho televízneho herca Clinta Eastwooda a natočiť s ním prvý italo-western Za hrsť dolárov.
Poklad na Striebornom jazere, ktorý len v Nemecku videli v prvej vlne tri milióny divákov, sa stal skutočnou zlatou baňou a spustil celú sériu pokračovaní. Nasledoval prvý diel trilógie Winnetou.
Nezaháľala ani konkurencia. V Braunerovej produkcii stvárnil Barker titulnú postavu výpravného veľkofilmu Old Shatterhand, ktorého réžiou bol poverený bratislavský rodák Leopold Lahola. Ten však svoju úlohu nezvládol a týždeň pred natáčaním ho nahradili skúsenejším rutinérom.
Barker v tom období nakrúcal päť až sedem filmov ročne a jeho meno zaručovalo obrovskú návštevnosť kín.
Jeho najväčším úspechom však ostávali filmy mayovskej série. Old Shatterhanda hral sedemkrát, ako Kara ben Nemsi sa objavil v troch spracovaniach orientálnych románov a ako Dr. Sternau vo dvoch filmoch odohrávajúcich sa v Mexiku.
Upadajúca úroveň filmov a hlavne nástup tvrdšieho a prepracovanejšieho italo-westernu však postupne vytláčali vlnu záujmu o romantické mayovky. Film Winnetou a Shatterhand v údolí smrti z roku 1968 sa stal labuťou piesňou série a s Old Shatterhandom stotožnený Barker stratil v Európe prácu.
Márne dúfal, že kariéru znovu naštartuje v Amerike a tri dni po svojich 54. narodeninách umrel na infarkt, čiastočne spôsobený neúspešnou operáciou vojnových zranení.
To, či bol tento milovník whisky, päťkrát ženatý zberateľ zbraní dobrým hercom, nie je dôležité. Rozhodujúci je spôsob, akým svoje postavy stvárňoval, a radosť, ktorú dokázal sprostredkovať.
Autor: MARTIN PLCH pre SME
