FOTO - ARCHÍV
Richard Wagner dal opere jej modernú podobu. Pre hudbu znamenal to isté ako Darwin pre biológiu. A nič na tom nemení ani skutočnosť, že bol nenávistným antisemitom a Hitlerovým obľúbencom. Richard Wagner zomrel pred 120 rokmi - 13. februára 1883.
S nemeckým operným skladateľom Wagnerom som sa stretol ešte v detstve, a potom až v dospelosti. Spomienka na jednu niekoľkodňovú návštevu Budapešti sa mi stala zvlášť milou: Videl, vlastne počul som po prvýkrát Wagnerove opery Tannhäuser a Valkýra. A po rokoch vo Viedni Majstrov spevákov norimberských. To som už patril medzi wagneriánov, osobitnú kastu Wagnerových ctiteľov.
Za totality nebolo ľahké ho počuť. Slovenské národné divadlo dáva dodnes iba Blúdiaceho Holanďana, a občas vypomohla len viedenská televízia. Iba po novembri 1989 sa otvorili hranice u nás aj Wagnerovi, aspoň na videokazetách.
Wagner nechytil do svojich sietí len wagneriánov. Dnes, stodeväťdesiat rokov od jeho narodenia (1813) a stodvadsať rokov od jeho smrti (1883) je stále živý a hrá sa na celom svete. Nehrať ho je totiž národné kultúrne manko. Napísal trinásť opier, ktoré, až na prvé dve, začiatočnícke, sú stále na repertoári vyspelejších (a majetnejších) operných scén.
Wagnerovu hudbu a všetko to, čo Wagner urobil pre nemeckú a svetovú hudbu, treba dosť prísne oddeľovať od jeho charakteru a osudov. Narodil sa v Lipsku, žil v pohnutej ponapoleonskej revolučnej dobe, sám bol zo začiatku protimonarchistickým revolucionárom, ušiel pred prenasledovaním do zahraničia, utekal zo štátu do štátu a z mesta do mesta, až nakoniec bol omilostený a vrátil sa do Nemecka. Takýchto životných osudov bolo a je stále dosť, a necharakterizujú len génia. Naopak, slabý charakter, egoizmus, vypočítavosť a manipulácia ľuďmi pre vlastné potreby, na ktoré sa u Wagnera často poukazuje, nemusia človeku uberať na genialite. Áno, bol nenávistný antisemita a „dokonalý nacista dávno pred nacizmom“, ako napísal o ňom český historik hudby Černušák, a Hitler hrdo vlastnil rukopis partitúry Blúdiaceho Holanďana. Napriek tomu si bez Wagnera nevieme dnešnú hudbu predstaviť tak, ako bez Darwina dnešnú biológiu.
Zreformoval operu, jednotlivé jej relatívne samostatné časti (výstupy, čísla) spojil do jedného prúdu, na rozdiel od divadelnej drámy urobil z nej hudobnú drámu, ktorá zahŕňa viaceré druhy umenia, sám si písal zrýmované libretá, pracoval s príznačnými motívmi, charakterizujúcimi jednotlivé osoby, deje, čím všetkým nezmazateľne ovplyvnil neskorší vývin hudby, a nielen opernej.
Rozhodujúce je však, ako sa Wagner privráva človeku a čo mu ešte stále dáva. A tu dochádza ku vďakyvzdaniu, aspoň zo strany nemála tých, ktorým hovorí z duše. Kde by našiel človek „zasvätenejšieho sprievodcu po labyrinte modernej duše, výrečnejšieho znalca duše než je Wagner?“ pýta sa filozof Nietzsche, najprv „jeden z najskorumpovanejších wagneriánov“, ako hovorí sám o sebe, neskôr vášnivý antiwagnerián. Wagner je psychológ, ktorý hudbou vyjadruje to všeľudské, čo psychologickí majstri Tolstoj, Dostojevskij vyjadrujú slovom. Čítate ich a súhlasíte, lebo hovoria aj za vás, ibaže vy to neviete tak povedať. A Wagner to vie vyjadriť tónmi nadovšetko. Každú situáciu, do ktorej vás uvádza, charakterizuje tak, že môžete len prikyvovať, rozumiete a necháte sa unášať. Navyše, počujete pár akordov a ste v inom svete. Je však ťažké opisovať slovami to, čo vyjadruje hudba a treba sa do nej započúvať.
Autor: TEODOR MÜNZ pre SME
