FOTO – ARCHÍV
Alexandrovi Gustavovi Eiffelovi priniesla slávu veža s rovnakým menom v srdci Paríža. Keď ju postavili, bola to najväčšia senzácia a symbol rodiaceho sa technologického veku. Okrem svojho času najvyššej veže sveta postavil aj najvyšší most. V rovnakom štýle – zmontované z kovových častí – stoja jeho železničné mosty či stanice v mestách vo Francúzsku a ďalších krajinách. Udivovali ľahkosťou a pevnosťou zároveň, účelnosťou spájajúcou sa s novou estetikou, považovali ich za zázraky modernej doby. Eiffel sa narodil pred 170 rokmi vo francúzskom Dijone v roku 1832.
Eiffel pochádzal z nie príliš majetnej rodiny, majetok získala až jeho matka, ktorá založila rodinný podnik s olejom. Mladý Eiffel spočiatku študoval chémiu na škole umení a remesiel v Paríži a chcel sa zamestnať v strýkovej fabrike na ocot. Po škole sa však v roku 1855 zamestnal vo firme špecializovanej na železničné stavby. Ako 25-ročný naprojektoval svoju prvú stavbu, most v Bordeaux.
V roku 1862 sa oženil s Marie Gaudeletovou, mali spolu päť detí. Manželka po pätnástich rokoch zomrela na tuberkulózu a on sa viac neoženil. V roku 1864 založil vlastnú inžiniersku firmu a čoskoro sa na ňu obracali železničné spoločnosti z celej Európy. Jeho mosty a železničné stanice dodnes slúžia vo Francúzsku, Španielsku, na území bývalého Rakúsko-Uhorsku, ale aj v Egypte a Peru.
Ľahké a pevné stavby, ktoré dobre odolávajú vetru a ich údržba spočíva len v občasnom premaľovaní, boli lacné a stavali sa rýchlo. Stačilo len zoskrutkovať Eiffelom naprojektované kovové časti. Projektoval aj prenosné mosty pre francúzske kolónie, ktoré predával „v balíkoch“ rozmontované na súčiastky.
Postavil dva takmer identické mosty – v Portugalsku cez rieku Duorro v Porte a viadukt Garabit nad francúzskou riekou Truyere, najvyšší most svojej doby. Bol dlhý 560 metrov a vypínal sa 120 metrov nad vodou. Most postavil aj cez Dunaj neďaleko Segedína. Keď staval vlakovú stanicu Nyugati v Budapešti na mieste starej stanice, vlaky počas konštrukcie neprestali premávať. Naprojektoval aj tepanú kovovú konštrukciu vnútri Sochy slobody, ktorú Francúzsko darovalo Spojeným štátom. Osobne dohliadal aj na jej postavenie.
Nemal len technický talent, ale aj obchodný. Po veľkom finančnom škandále ale stratil chuť podnikať. Podpísal kontrakt na inžinierske práce na Suezskom prieplave. V roku 1888 prepukol najväčší finančný škandál storočia a Eiffel sa do toho zaplietol.
Ferdinand de Lessepse, majiteľ firmy na postavenie kanála, zbankrotoval a spreneveril peniaze na výstavbu a odsúdili ho. Eiffelovi sa podarilo pred súdom očistiť až v roku 1893.
Do súťaže na postavenie veže na oslavy stého výročia francúzskej revolúcie a svetovú výstavu v roku 1889 sa prihlásilo vyše 700 konštruktérov. Eiffela vybrali jednomyseľne. Jeho stavba bola geniálna a konštrukcia rýchla. Stačili dva roky.
Eiffel na desatinu milimetra vypočítal vzdialenosť medzi 2,5 milióna nitmi, ktorými pospájal 18 038 kusov ocele tak, aby odolávali tlaku vetra – dôležité bolo zakrivenie dolných pilierov. Hotová veža vážila len 7300 ton. Parížania ju spočiatku prijali s rozpakmi, urážala ich dobrý vkus. „Nedovoľme, aby bolo centrum Paríža sprznené groteskným výtvorom konštruktéra strojov,“ písala dobová tlač a intelektuáli spisovali petície. Eiffel si však myslel, že jeho veža je pekná. Za niekoľko rokov od svojho postavenia v roku 1889 si na seba zarobila vďaka návštevníkom.
Pôvodne mala stáť len do ďalšej svetovej výstavy v roku 1900, preto Eiffel začal rozmýšľať, ako jej predĺžiť život. Postavil na nej meteorologickú stanicu a aerodynamické laboratórium. Vežu napokon zachránil ďalší jeho nápad – s vojenským telegrafom. Zrealizoval aj prvý experiment s prenosom rozhlasových vĺn, signál z Eiffelovej veže bolo počuť v parížskom Panteóne.
Veža bola pôvodne vysoká 312,27 metra, dnes je to 324 spolu s anténami. Funguje aj ako televízna veža pre viaceré francúzske stanice. Každých sedem rokov dostáva nový náter.
Eiffel projektoval aj budovy – napríklad Kostol Notre Dame des Champs v Paríži, kupolu observatória v Nice a slávny parížsky obchodný dom Bon Marche. Trúfol si uvažovať o projektoch, ktoré jeho doba ešte odmietla – chcel postaviť kanál pod Lamanšským prielivom či podzemnú dráhu v Paríži.
Najväčším tromfom jeho odvážnych stavieb bolo matematické majstrovstvo. Jeho presné výpočty využívali aj konštruktéri amerických mrakodrapov. Venoval sa aerodynamike a jeho poznatky využili v civilnom letectve aj v raketových technológiách. Ku koncu života projektoval aj vojenské lietadlá. Zomrel v roku 1923 vo veku 91 rokov.
