Dobová ilustrácia: Deklarácia nezávislosti Albánska 8. novembra 1912.
FOTO-ARCHÍV
Posledná dekáda bola pre Albáncov zmordovaných komunistickými vládcami a až do roku 1985 izolovaných od sveta obdobím hľadania názoru na seba. Do krajiny, v ktorej bolo od roku 1967 prísne zakázané náboženstvo, prišli vyslancovia moslimských organizácií nanovo zvestovať vieru. Krajinu zmiatla aféra s pyramídovými hrami, ktoré pripravili už i tak chudobných Albáncov o posledné úspory. Albánska spoločnosť prechádza fázou dospievania, tak ako Bulhari, Srbi či Gréci v 19. storočí. Možno ju nazvať adolescentom Európy, so všetkými problémami aj nádejami, ktoré to prináša, píše vo svojej štúdii bulharská sociologička Antonina Želiazkova. Výsledky jej terénneho prieskumu nehovoria o patriotizme, ale o túžbe po tútorstve väčšieho zväzku, na aké boli Albánci po toľké storočia zvyknutí. Dnes oslavuje Albánsko 90. narodeniny svojej nezávislosti.
Albánsko je krajina na pomedzí svetov. Leží na území, ktoré mnohokrát slúžilo sebarealizačným snahám iných. Za storočia si Albánci vytvorili osvedčené metódy úniku pred asimilačnými snahami. Vytvárali si dvojité identity. Rodinné klany suplovali funkcie obrany vojska či vyberania daní, ktoré inde zabezpečoval štát. Meno, ktoré si starobylý národ Albáncov kedysi dal - Krajina orlov - sa doteraz objavuje na webových stránkach albánskych komunít.
Najstarším historicky známym etnikom v Albánsku boli Ilýri. Na území dnešného Albánska sídlia už od doby bronzovej. Prvé obdobie slávy zažili predkovia Albáncov v druhom storočí pred naším letopočtom, keď slávna kráľovná Teuta vybudovala také silné vojsko, až jej rímsky senát musel vyhlásiť vojnu. Rimania potom v Ilýrii vládli šesť storočí. Za ten čas v krajine rozkvitali remeslá aj kultúra a ilýrski bojovníci nenápadne prenikli až do najvyšších štruktúr rímskeho vedenia. V 3. a 4. storočí bola rímska ríša takmer nepretržite v rukách vládcov ilýrskeho pôvodu.
Po rozpade rímskej ríše Ilýria ostala na tisíc rokov v jej východnej, byzantskej časti. Synovia malej prímorskej provincie neochabli v aktivite a dali Byzancii slávneho vladára Justiniána I. Do 15. storočia bolo Albánsko súčasťou viacerých štátov. Len tridsať rokov po rozpade byzantskej vlády v polovici 14. storočia sa do Albánska na šesť storočí nahrnuli Turci.
Koncom 19. storočia bolo v juhovýchodnej Európe cítiť nepokoj. Osmanskú ríšu čakal koniec a podrobené národy oprašovali svoje národné identity.
V roku 1878 sa Albánski politici pozviechali a zhromaždili v kosovskom Prizrene. Založili tam Albánsku ligu. Mala dva ciele: zjednotiť roztrieštené albánske teritórium a obrodiť albánsku kultúru a jazyk, urputne prežívajúci v súkromí domácností. Liga v roku 1908 zaviedla albánsku abecedu, vybudovanú na základoch latinky.
V tom čase Turci utrpeli niekoľkonásobnú porážku zvonka. Ich tvrdosť proti Lige spôsobila ozbrojené povstanie v albánskej provincii. Schyľovalo sa k zmenám.
Rok 1912 nebol pre Albánsko ľahký. Len čo Turci po niekoľkoročnom ozbrojenom povstaní pristúpili na albánsku požiadavku autonómie, ostatné balkánske tigre sa preľakli, že územie, na ktoré si robili zálusk, nebodaj získa nezávislý štatút. Armády Grécka, Srbska a Čiernej Hory vtrhli do Albánska.
Albánski politici sa narýchlo zhromaždili v meste Vlore. Viedol ich Ismail Kemal, muž, ktorý predtým zastával vysoké funkcie v štruktúrach Osmanskej ríše. Vyhlásili nezávislosť Albánska.
V decembri 1912 v Londýne zasadali európske svetové mocnosti. S odobrením Talianska a Rakúska-Uhorska dostali Albánci konečne od Európy súhlas. Rozšafne vyznačili hranice nového štátu, Kosovo priradili k Srbsku a do Tirany poslali nemeckého princa Wilhelma Wielda. Ten tam však vydržal len šesť mesiacov. Ušiel domov a čerstvo narodený štát ponechal zmätkom nadchádzajúcej prvej svetovej vojny.
