FOTO – ARCHÍV
Je ťažké zvrátiť verejnú mienku o Jimi Hendrixovi, rockovej ikone 60. rokov. Podľa mediálneho obrazu bol divokým mužom elektrickej gitary. Nekontrolovateľný a nedisiciplinovaný. Muž, ktorý v divokých rokoch lásky plytval svojím talentom, aby nakoniec skončil predčasnou smrťou. Až dnes sa konečne na verejnosť dostávajú fakty o tomto málo hovoriacom, citlivom človeku, ktorý posunul chápanie modernej hudby o míľové kroky dopredu. Jimi Hendrix by sa dnes dožil 60. rokov.
Hendrix sa dodnes považuje za jedného z najinovatívnejších gitaristov. Jeho techniku rokmi prekonali ďalší hudobníci, ale jeho hlavný odkaz spočíva v absolútnej voľnosti a slobode, ktorou sa Jimi preplával rôznymi žánrami od černošského blues až do belošského popu.
James Marshall Hendrix sa narodil 27. novembra 1942 v americkom Seattli zmiešanému páru - černochovi a čistokrvnej indiánke z kmeňa Cherokee. Jeho rodičia sa rozviedli a malý Jimi zostal s otcom Alom. V jedenástich dostal prvú gitaru. Kedže bol ľavák, obrátil si ju a učil sa z otcových platní. Al bol totiž bluesovým fanatikom.
„V mladosti ma najviac ovplyvnilo blues. Ako chlapec som počul nahrávku Muddyho Watersa a vydesilo ma to k smrti. Bolo to fantastické - dve gitary, harmonika a bubon - skutočný primitívny gitarový zvuk,“ cituje Hendrixove slová booklet posmrtne vydaného albumu The Blues.
Už ako dvanásťročný hral v rôznych skupinách. V roku 1959 sa prihlásil za parašutistu do 101. leteckej divízie len preto, aby sa vyhol odvodu do armády. Pri dvadsiatom šiestom zoskoku si vážne poranil chrbticu a z armády ho prepustili. Úraz ho vraj zachránil pred Vietnamom.
Hendrixova cesta nepripomínala meteorit a prvú polovicu 60. rokov sa pretĺkal ako nájomný gitarista. Hral možno so všetkými černošskými hviezdami tej doby - s Ikom a Tinou Turnerovcami, s Isle Brothers, s Little Richardom. V neskorších rozhovoroch vyjadroval frustráciu z verklíkovania hitov. Nemohol hrať to, čo chcel, ale nekonečné šnúry ho naučili jednoduchosti a od dravých soulových umelcov odpozeral, ako udržať ľudí vo vare.
Až v roku 1966 založil v New Yorku prvú skupinu. Ani jeden z vtedajších nahrávacích manažérov ale neobjavil talent mladého gitaristu, experimentujúceho s prvými gitarovými efektmi, ktorý svojou technikou o hlavu prevyšoval svojich kolegov. Pochopil to jedine Chase Chandler. Ten Hendrixa presvedčil, aby sa presťahoval do Británie.
Chandler sa stal jeho manažérom a navrhol aj budúce zloženie kapely. Trio The Jimi Hendrix Experience s Mitchom Mitchellom za bicími a basgitaristom Noelom Reddingom neskôr svojským spôsobom chváli geniálny trubkár Miles Davis: „Sú dva druhy rocku - biely a čierny. Rôzni buržuji ospevujú hlavne bielych, ktorí sa pokúšajú znieť farebne. Upravia si vlasy a oblečú si vtipné obleky, ale je to nanič. Jimi Hendrix zobral dvoch bielych chlapíkov a nechal ich hrať, až im horia zadky.“
Pozornosť pritiahol už prvý singel Hey Joe. Debutový album Are You Experienced vyšiel v máji 1967 v období beatlesovského Sgt. Peppera a jeho experimentálny nádych dostal psychedelickú generáciu definitívne na Hendrixovu stranu.
Svoju virtuozitu a skladateľský talent prifarboval odviazanými vystúpeniami. Počas debutového vystúpenia Experience na americkom kontinente na festivale v Monterey dokonca podpálil gitaru. „Podpálením gitary som priniesol obetu. Obetujeme veci, ktoré milujeme. Ja milujem svoju gitaru,“ povedal vtedy Hendrix.
V rokoch 1967 až 1970 nahral ešte tri regulárne albumy a jeden živý album s čisto černošskou zostavou The Band of Gypsies. Po jeho smrti vyšlo ďalších tristo, a to encyklopédie nepočítajú rôzne pokútne pirátske nahrávky. Počas štyroch rokov hektického vystupovania, nahrávania a džemovania nahral toľko vecí, že jeho rodina, ktorá až v roku 1995 získala kontrolu nad jeho prácami, môže stále vydávať nové a nepočuté veci.
Na sklonku života bol so sebou nespokojný a na festivale v Dánsku sa s divákmi lúčil zo slovami: „Som už dávno mŕtvy.“ V skutočnosti ale hľadal nové možnosti. Hovoril o tom, že by chcel viesť veľký orchester, na koncertoch sa viac sústreďoval na svoje hranie než na pódiovú šou. To sa ale nepáčilo publiku, ktoré malo pred očami obraz divocha s rozcuchanými vlasmi, šamana, ktorý dokázal privolať dážď.
V New Yorku si zriadil najmodernejšie nahrávacie štúdio, ale nikdy sa mu nepodarilo vydať platňu The First Days Of Rising Sun. Zomrel v Londýne 18. septembra 1970. Zadusil sa v spánku po vdýchnutí vlastných zvratkov po otrave barbiturátmi. Iba Chandlerov odkazovač zaznamemal Jimiho volanie: „Človeče, strašne potrebujem pomoc!“
