FOTO - ARCHÍV
Narodila sa ako piate a najmladšie dieťa hudobníčky a profesora matematiky. Otec bol na ňu hrdý - strednú školu skončila v pätnástich. Po maturite sa Varšavčanka ovládajúca päť jazykov a obdarená zriedkavou schopnosťou sústrediť sa ocitla na vidieku ako dedinská učiteľka. Spozná výnimočné schopnosti svojho mozgu, ale vedecká kariéra je v tom čase pre ženu nepredstaviteľná. Naveľa ale odchádza za sestrou do Paríža. Ako dvadsaťštyriročná sa vrhá na štúdium fyziky a chémie. Na konci ju čaká objav, ktorý ovplyvnil osud ľudstva. Nukleárna energia, ktorú plachá Poľka vzkriesila, sa stala požehnaním a kliatbou dvadsiateho storočia. Lieči rakovinu, datuje vek starých objektov, skál a vesmíru, je nástrojom v molekulárnej biológii aj genetike. Okrem toho je aj zdrojom ničivej sily v atómovej bombe. Dnes uplynie 135 rokov od narodenia Marie Curieovej-Sklodowskej, ktorá zasvätila svoj život rádioaktivite.
Parížske začiatky Sklodowskej boli biedne. Žije z ruky do úst. Dlhé hodiny trávi vo vykúrených knižniciach - v jej prenajatej izbe nadránom mrzne voda v džbáne.
Čoskoro stretáva profesora fyziky, plachého tridsiatnika Pierra Curieho známeho prácami o kryštalografii a magnetizme. Onedlho sa stáva jej manželom a najbližším spolupracovníkom. „Stráviť život vedľa seba v kyvadle našich snov: tvoj vlastenecký sen, náš humanitný sen a náš vedecký sen,“ píše jej Curie krátko po zoznámení.
Je fascinovaná tajomným žiarením uránovej rudy - energie, ktorá sa uvoľňuje z hmoty pri štiepení atómov. Svojím nadšením nakazí aj manžela. Curie sa vzdáva vlastných vedeckých tém a pripája sa k manželke.
Bývalú pitevňu na dvore školy, v ktorej Pierre pracuje, prestavali na svoje laboratórium. Čoskoro priviezli niekoľkotonovú zásielku smolinca - odpadu z uránovej rudy z českých jáchymovských baní. Kým Pierre zarába na rozrastajúcu sa rodinu, tehotná Marie trávi v búde dlhé hodiny. Štyri roky rozpúšťa, filtruje a znovu rozpúšťa uránový odpad.
Jej zdravotný stav sa zhoršuje, potratí. Z kopca rudy na dvore školy bezútešne ubúda. „Sedí nad prístrojmi a meria v tmavej nevykúrenej miestnosti, aby sa vyhla tepelným zmenám. Žiadny klavirista by tak bravúrne nedokázal to, čo robia jej ruky,“ píše v pamätiach jej asistentka Chamiéová.
Po dlhých mesiacoch tvrdohlavej driny, pracujúc s prístrojmi pre dnešných vedcov až nepredstaviteľne primitívnymi, príde v roku 1898 úspech. Z rudy sa manželom podarilo získať desatinu gramu neznámeho prvku vydávajúceho žiarenie - rádia. Zakrátko prichádza objav prvku polónia - nazvaného podľa objaviteľkinej rodnej krajiny. V roku 1903 manželia od štokholmskej akadémie prevzali Nobelovu cenu.
Objavenie rádia sa najprv javí ako požehnanie pre ľudstvo: zistilo sa, že žiarenie, ktoré rádium produkuje, ničí rakovinové bunky. Manželia Currieovci však nepožiadajú o patentovanie svojho objavu, ktorý by ich urobil milionármi - ponúknu ho verejnosti.
Hrôzy, ktoré môže priniesť nukleárna fyzika, začínajú len tušiť. Pierre Curie sa púšťa do skúmania účinkov rádioaktivity na ľudský organizmus na vlastnom tele. Na kožu si prikladá chlorid barnatoradnatý. Rana sa hojí takmer dva mesiace.
Deviateho apríla 1906 zamyslený Curie kráča ulicou. Povoz, ktorý mu vletí do cesty, predčasne ukončí jeho život. Marie sa uzatvára do seba. Bolesť hluší prácou. Získava druhú Nobelovu cenu za získanie rádia z kovu a ako prvá žena profesúru na Sorbonne.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny Marie Curieová zapriaha lúče žiarenia do služieb medicíny. Pomáhajú lokalizovať šrapnely z granátov v telách zranených. Organizuje röntgenologické a rádiové vyšetrovacie stanice pre poľné vojenské nemocnice.
Jej zdravie nezadržateľne chradne. „Občas si hovorím, že by som mala prestať pracovať, odsťahovať sa na vidiek a venovať sa záhradke. Ale drží ma tisíc pút,“ píše v roku 1927 v liste sestre Broni.
Zomiera vo veku 67 rokov na leukémiu následkom dlhodobého rádioaktívneho ožarovania. Bola takmer slepá, s prstami obhorenými „drahým rádiom“. Ani nie o rok získava Nobelovu cenu za chémiu jej najstaršia dcéra Irene.
