FOTO - ARCHÍV
Pred štyridsiatimi rokmi visel osud sveta na vlásku. Americké špionážne lietadlá objavili na Kube sovietske útočné rakety. Išlo o jasnú a vedomú provokáciu Moskvy. Bol to pokus o zmenu rovnovážneho stavu moci oboch jadrových veľmocí. 22. októbra 1962 sa svet dozvedel, že smiešnych 144 kilometrov od amerického pobrežia sú rakety, ktoré by mohli zničiť Washington či New York. Nikdy predtým ani potom nestál svet tak blízko jadrového konfliktu.
Amerika musela reagovať. Prezident John Kennedy najskôr šokoval Ameriku, keď jej v televízii povedal o raketách. Potom požiadal sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova, aby vydal okamžitý príkaz na demontáž raketových základní.
Ako predbežné opatrenie vyhlásil „karanténu“- diplomatickejší výraz na blokádu všetkých sovietskych lodí blížiacich sa do kubánskych prístavov.
Zopár ľudí okolo prezidenta malo pocit, že ak Chruščov neustúpi, odvetný raketový úder na Sovietsky zväz je nevyhnutný. Takisto iba málokto mohol pochybovať o jadrovej odpovedi Moskvy na ciele v Amerike. Výsledkom by bola jadrová skaza.
Stačilo veľmi málo. Stačilo, aby John Kennedy stratil nervy, alebo aby Nikita Chruščov aspoň na chvíľu nepočúvol priškrtený hlas budúcnosti. Práve títo dvaja hráči v najnapätejšom týždni svetových dejín, život napokon zachránili. Historici tiež uznávajú, že všetko mohlo byť inak, nebyť Johnovho brata Roberta, ktorý v americkej administratíve zastával post ministra spravodlivosti.
John Kennedy okamžite vytvoril špeciálny Výkonný výbor (Executive Committee). Skratka Ex Comm sa v tých dňoch stala v Bielom dome hotovým zaklínadlom. Prevažná časť členov výboru, v ktorom nechýbali náčelníci hlavných zložiek amerických ozbrojených síl, tlačila prezidenta do okamžitého útoku.
Druhá skupina, spočiatku v menšine, vedená Robertom Kennedym navrhovala hľadanie iného východiska. „Môj brat sa nestane bábkou histórie,“ vybuchol v jednej chvíli Robert. A práve on napokon tajnými kanálmi, v ktorých zohral významnú úlohu nemenovaný televízny reportér, našiel cestu k sovietskemu veľvyslancovi Dobryninovi.
Pravou príčinou nevšednej udalosti hroziacej neuveriteľnou tragédiou, nebol len kubánsky vodca Fidel Castro, ktorý budoval na ostrove komunizmus, ale najmä Chruščovovo podcenenie skutočnej moci Ameriky. Mal pocit, že Ameriku môže zatlačiť do kúta, že jej môže diktovať podmienky.
Chruščov sa možno stal obeťou Michaila Suslova, zákerného kremeľského ideológa, ktorý neustále sníval nedosiahnuteľný sen o likvidácii Ameriky. Možno však mal dojem, že vyhroteným prístupom získa nielen rešpekt, ale najmä, že si upevní vlastnú pozíciu tak v Kremli, ale aj v Pekingu. Odtiaľ totiž až priveľmi často zaznievala tvrdá kritika na jeho adresu. Mao Ce-tung považoval Chruščova za slabého, za bojka, ktorému sa pri slove Amerika vraj trasú kolená ako malému chlapcovi.
Chruščov sa kruto prerátal. Američania zablokovali všetky prístupové cesty na Kubu. Výsledok blokády sa dostavil už dva dni po odhalení sovietskych rakiet na Kube: päť sovietskych lodí naložených novými raketami a inými zbraňami sa naraz na mori zastavilo. Ak by sa čo len jedna jediná pohla, americké krížniky boli pripravené odpáliť prvé strely. Americké bombardéry s atómovými bombami čakali v plnej pohotovosti na príkaz na vzlietnutie. Americké medzikontinentálne rakety s jadrovými náložami čakali na odpálenie. O pol hodiny neskôr mohli dopadnúť na Moskvu a ďalšie ciele v Sovietskom zväze.
Dvadsiateho ôsmeho októbra napokon Chruščov ustúpil. Pristal na dohodu, na demontáž a odvoz rakiet z Kuby. Američania zasa sľúbili, že nezasiahnu proti Castrovmu režimu a súhlasili so stiahnutím svojich rakiet z Turecka, Talianska a Veľkej Británie.
Neskôr sa podpísala zmluva o zastavení jadrových skúšok vo vzduchu. Z ťažkej krízy napokon vyrástlo semienko začiatku uvoľňovania vo vtedajších zbrojných pretekoch.
John Kennedy o pár dní neskôr na zdôraznenie významu dohody citoval čínskeho filozofa Konfucia: „Cesta dlhá tisíc míľ začína jediným krokom!“ Vtedy, pred štyridsiatimi rokmi však bolo potrebné, aby prvý krok urobili muži dvaja: John Kennedy a Nikita Chruščov.
