FOTO – ARCHÍV
Film mal za sebou v polovici 20. rokov minulého storočia plodné obdobie - z atrakcie bratov Lumiérovcov sa za tri desaťročia vyvinul svojrázny umelecký žáner. Režiséri postupne objavili kúzlo filmového strihu, Georges Mélies otvoril cestu k fantastickým trikovým snímkam. D. W. Griffith ohromil publikum trojhodinovým Zrodením národa, nemeckí expresionisti ukázali, že film môže byť doslova magickým dielom, popularitu získali aj grotesky. Pohyblivým obrázkom však chýbala jedna podstatná vec, ktorá by ich urobila ešte atraktívnejšími - hovorené slovo. Dočkali sa ho až 6. októbra 1927, keď mal premiéru film Jazzový spevák (Jazz Singer) spoločnosti Warner Brothers.
Prvé slová na plátne, ktoré zazneli z úst muzikálovej hviezdy Ala Jolsona, vtedy zneli: „Say, Ma, listen to this…“ (Mamča, počúvni si toto…).
Pokusy o synchronizáciu obrazu so zvukom z gramofónovej platne už existovali aj skôr, neboli ale príliš úspešné. Aj napriek usilovnej snahe technikov tak zostával film závislý od zvukového sprievodu malého orchestra, pianistu či dokonca iba gramofónu.
Veľkí producenti nemali o zvukový film príliš záujem - kto by tiež stavil svoju povesť na nevyskúšanú novinku. Navyše nemý film bol v tom čase už zavedeným biznisom, mal svoje hviezdy i fungujúcu distribučnú sieť po celom svete. V cudzine stačilo film doplniť medzititulkami v správnej reči a všetko fungovalo, ako malo.
Pionierskej úlohy sa nakoniec ujala začínajúca spoločnosť Warner Brothers, ktorá zvukový film Don Juan uviedla v auguste 1926. Za ozajstný začiatok novej filmárskej éry je však považovaný Jazzový spevák, v ktorom sa objavilo i niekoľko dialógov. Aj tento film mal byť pôvodne sprevádzaný len niekoľkými pesničkami, ale predstaviteľ hlavnej úlohy Al Jolson presadil pridanie hovoreného slova. Warneri používali systém pochádzajúci z Bellových laboratórií nazývaný vitafón. Fungoval na základe synchronizácie gramofónovej platne s premietačkou.
Budúcnosť filmu nakoniec bola v úplne inom vynáleze - optickom zázname zvuku. Hovorené slovo a hudba sa zaznamenali na špeciálnu filmovú surovinu a v postprodukcii sa nakoniec spojili s obrazom. Spoľahlivá a hlavne jednoduchá synchronizácia na jedinom filmovom páse bola na svete.
Všetko ale nebolo také jednoduché - na patent si robili nárok dve skupiny - americká RCA a Western Electric a nemecký Tobis - Klangfilm. V júli 1930 sa súperi konečne dohodli na rozdelení teritórií - Európa okrem Dánska pripadla Nemcom, USA a Veľká Británia Američanom, zvyšok sveta zostal otvorený súťaži oboch firiem. Súčasťou dohody bolo aj zblíženie oboch štandardov.
Rozmach zvuku so sebou ale priniesol aj isté ťažkosti - nedokonalá záznamová technika nútila hercov k strnulému herectvu. Z rovnakého dôvodu sa vytrácala sofistikovaná formálna skladba nemého filmu.
Niektoré hviezdy sa s nástupom hovoreného slova nikdy nevyrovnali a postupne upadli do zabudnutia. Najvýraznejším prípadom bol John Gilbert, ktorý býval partnerom Joan Crawfordovej či slávnej Grety Garbo. Keď obecenstvo po prvý raz počulo jeho vysoký hlas, prepuklo v búrlivý smiech a Gilbert skončil.
Zvukový film už v tom čase aj napriek všetkým detským chorobám pomaly ovládal kiná po celom svete. Kým v roku 1928 bolo v Amerike len 500 zvukových kín a asi 20-tisíc nemých, začiatkom roka 1929 bolo zvukových už 1300 a za pol roka vzrástol ich počet na 5600.
Autor: PAVEL LUKÁŠ, čtk
