Lluis Companys. FOTO - ARCHÍV
chceli zvýrazniť odlišnosť bohatého Katalánska od ostatného „chudobného“ Španielska alebo sa iba snažili o odôvodnenie autonómie, ktorá by dnes, keby Španielsko nezažilo občiansku vojnu a následnú diktatúru, oslávila 70 rokov.
Ak niektoré škodoradostné katalánske kruhy hovoria o zvyšku Španielska ako o Afrike, tak opačne zasa Kataláncov nazývajú - Poliaci. Táto nálepka pochádza ešte z čias napoleonských vojen, keď sa do francúzskych vojsk zatúlalo niekoľko Poliakov. Tento prívlastok rovnako vyvoláva dojem, podľa ktorého je správny Katalánec zdatným obchodníkom a v tom niečo pravdivé bude. Keď sa totiž v stredovekom Španielsku rozvíjali farmy, v Barcelone frčal obchod.
V Španielsku vždy chceli premeniť komplikované monarchie na centralizované a politicky jednotné kráľovstvá. To ale vyvolalo vlnu protestov a v Katalánsku 12 rokov vojny (1640-1652). Katalánci vždy poškuľovali po istej forme samostatnosti, no obchodnícke kruhy si nikdy, a to platí dodnes, nedovolili hovoriť o úplnej nezávislosti. Prečo? Málokto by chcel stratiť obrovský španielsky trh. I napriek tomuto presvedčeniu snahy o autonómiu španielsky kráľ v roku 1716 definitívne zatrhol.
Ďalšia šanca prišla až v pohnutých 30. rokoch minulého storočia. V apríli 1931 vyhrala voľby Katalánska ľavicová strana (ERC) na čele s Francescom Maciom. Staručký politik, ktorý tancoval niekde medzi komunizmom a sociálnodemokratickou doktrínou, už dva dni po voľbách vyhlásil vznik Katalánskej republiky v rámci akejsi Ibérijskej federácie. O pár hodín neskôr vznikla v Madride druhá španielska republika a obe strany sa 17. apríla 1932 dohodli na vzniku Generalitat de Catalunya - katalánskej samosprávy.
Maciovi sa podarilo vymenovať prvú vládu, v ktorej mala ERC jasnú väčšinu. Generalitat mala parlament, prezidenta samosprávy a vládu. Neskôr sa do autonómie pridala aj súdna moc, ktorú Katalánci získali vytvorením kasačného súdu v roku 1934. O niečo neskôr vznikli silové rezorty.
Štatút autonómie navrhol parlament, ktorý ho následne predložil španielskemu parlamentu, kde štatút autonómie nakoniec 9. septembra 1932 schválili. Pred 70 rokmi - 18. septembra 1932 vypísali v Katalánsku voľby a týmto dňom sa datuje vznik autonómie.
Parlament zasadol v decembri toho istého roku a novým prezidentom sa stal Lluis Companys - odborársky právnik, ktorého rétoriku by dnes každý analytik nazval ľavicovým populizmom. Aj napriek tomu sa ale časy Lluisa Companysa označujú za obdobie, keď Katalánci zvládli úctyhodný prechod kompetencií, riadili financie, spravodlivosť, poľnohospodárstvo, vzdelanie, kultúru či zdravotníctvo. Nič však netrvá večne.
V roku 1934 už bolo prezieravejším politikom jasné, že španielska republika neprežije. Vedel to aj Companys, ktorý nahlas uvažoval o vytvorení katalánskeho štátu. Tieto snahy ale zahatala republikánska armáda, ktorá až do roku 1936 štatút autonómie pozastavila. Po vojenskom prevrate generála Francisca Franca v júli 1936, čím sa datuje začiatok občianskej vojny, sa autonómia do Katalánska opäť načas vrátila. V Barcelone však vypuknutie občianskej vojny využili anarchisti, ktorí sa uspokojili až vstupom do vlády. S postupujúcimi vojskami generála Franca ich vystriedali súdržnejší komunisti či vládnuca republikánska ľavica.
Ešte pred koncom občianskej vojny Franco Generalitat ako takú zrušil. Členovia vlády, parlamentu a tisícky ďalších Kataláncov poutekali za hranice. Emigroval aj Companys, v južnom Francúzsku ho ale zatkla nemecká polícia a na žiadosť Franca ho vydali do Španielska, kde ho v roku 1940 popravili.
Franco sa možno domnieval, že popravou „červeného separatistu“ Companysa snahy o autonómiu definitívne zhasnú. To sa mu nepodarilo, keďže celý základ autonómnej štruktúry prešiel za hranice. Tak sa stalo, že po Companysovej poprave sa prezidentom stal Josep Irla, ktorého v roku 1954 vystriedal Josep Tarradellas.
Nová príležitosť prišla po páde diktatúry. Už v roku 1977 katalánske politické strany žiadali návrat autonómie, obnovenie Generalitat a návrat prezidenta z exilu, čo sa aj stalo ešte pred prijatím novej ústavy v roku 1978.
V decembri 1979 Katalánsko opäť získalo štatút autonómie a v januári 1980 sa konali prvé voľby. Parlament si v marci toho istého roku zvolil nového prezidenta - Jordiho Pujola, ktorý prezidentuje až dodnes. Tomu sa podarilo význam autonómie znásobiť vstupom Španielska do Európskej únie, ktorej podstata leží v regiónoch. I preto je súčasné šesťmiliónové Katalánsko bohatým regiónom, ktorý dodnes ryžuje na autonómii postavenej ešte v 30. rokoch.
