FOTO – ARCHÍV
Vyhlásenie o oslobodení amerických otrokov prišlo v čase, keď ho len málokto očakával. Americké štáty boli zaneprázdnené súperením v občianskej vojne a znepriatelené tábory Únie a Konfederácie všemožne hľadali cestu, ako oslabiť pozície toho druhého. No zatiaľ čo armády bojovali, Abraham Lincoln jediným ťahom pera zmenil charakter celého konfliktu. Z vojny za zachovanie Únie sa razom stal revolučný zápas za zrušenie otroctva. Stalo sa tak pred 140 rokmi 22. septembra 1862.
Vyhlásenie bolo výsledkom dlhých a bolestných úvah. Na začiatku americkej občianskej vojny v roku 1861 nič nenasvedčovalo, že by k takémuto kroku mohlo prísť. Dokonca ani jeho neskorší iniciátor prezident Abraham Lincoln túto možnosť sprvu vôbec nepripúšťal. A ak aj áno, tak si ju nechával pre seba.
Jeho nie celkom jasný postoj v tejto otázke sa prejavil už pri kandidatúre na prezidentský úrad. Svojou opatrnou podporou myšlienky udržania otroctva v jeho dovtedajších hraniciach sa mu podarilo získať hlasy tak stúpencov, ako i odporcov zrušenia otroctva.
Dokonca v deň Lincolnovej inaugurácie vo februári 1861 Kongres schválil 13. dodatok k ústave, ktorý mal zaručiť existenciu otrokárstva. Dodatok v tejto podobe však do platnosti nevošiel – neschválili ho jednotlivé štáty. Paradoxom zostáva, že keď v roku 1865 ratifikovali iný 13. dodatok, netýkal sa už záruk zachovania otroctva, ale jeho zrušenia.
Problém otrokov sa na Severe objavil až po vypuknutí občianskej vojny v lete 1861. Vo vojenských záchytných táboroch Únie sa začali hlásiť mnohí otroci z Juhu a generáli Severu nevedeli, či ich majú vyhlásiť za slobodných, alebo nie.
Sám Lincoln sa už v tom čase prikláňal k myšlienke otroctvo úplne zrušiť. Mal na to niekoľko dobrých dôvodov. Na jednej strane práca otrokov podporovala vojenské úsilie Konfederácie, na strane druhej upadajúca morálka Severu potrebovala povzbudiť nejakým vznešeným mravným ideálom. A zrušenie otroctva sa ním skutočne stalo. Nehovoriac o tom, že takýto postup by zmaril akékoľvek vyhliadky Konfederácie na podporu Francúzska či Británie.
Vhodná chvíľa nastala po víťaznej bitke pri Antietame. Bolo to síce víťazstvo pochybné, každopádne však prinútilo južanského generála Roberta Leeho, aby stiahol svoje vojská zo Severu. Len štyri dni po tom vystúpil prezident Lincoln so svojou požiadavkou pred vládny kabinet.
Lincoln mal však tento dokument pripravený skôr. Už v júli šokoval svojich ministrov Sewarda a Wellesa, ktorým ako prvým predostrel svoju prípravnú verziu. No šokovou terapiou nešetril ani ďalších členov vlády. Pár dní po zverejnení prvej verzie ponúkol túto tému na diskusiu na riadnom kabinetnom zasadnutí. Reakcie boli rôzne. Nikto však nedokázal spochybniť samotnú podstatu návrhu, čo prezidenta len utvrdilo v presvedčení, že jeho rozhodnutie bolo správne.
Preto mohlo 1. januára 1863 vstúpiť do platnosti vyhlásenie, ktorého rozhodujúcou súčasťou boli tieto slová: „Všetky osoby, ktoré boli doteraz držané ako otroci, sa vyhlasujú za slobodné.“
Napriek vznešeným slovám malo vyhlásenie viaceré obmedzenia. Oslobodilo totiž len tých otrokov, ktorí boli dovtedy pod právomocou Konfederácie. Okrem toho bolo závislé od víťazstva Únie v občianskej vojne.
Dobré správy sa šíria rýchlo. Nebolo to inak ani v tomto prípade. Jeden bývalý otrok z Južnej Karolíny neskôr popísal prijatie tejto informácie na plantáži, kde pracoval, nasledovne: „Niekomu to bolo ľúto, niekoho to ranilo, ale pár ich mlčalo a malo radosť.“
Každopádne však väčšine z nich zásadným spôsobom zmenilo život. Azda najefektnejším príkladom v tejto súvislosti je osud černošského riečneho lodivoda Roberta Smallsa. Po niekoľkých rokoch sa z neho stal člen Kongresu.
Dokument ale nemalou mierou prispel aj ku konečnému víťazstvu Únie vo vojne. Na základe neho sa totiž černosi mohli hlásiť do služby v ozbrojených silách, čím výraznou mierou ovplyvnili zloženie unionistickej armády. Dokopy ich v nej slúžilo takmer 200 000, čo tvorilo asi desať percent celkového vojenského stavu.
Spolu s blížiacim sa koncom vojny sa sloboda začala rysovať aj v čisto právnom zmysle. Spomínaný 13. ústavný dodatok, ktorým sa rušilo otroctvo, schválili tri štvrtiny štátov. Osemnásteho decembra 1865 sa stal súčasťou ústavy. Vtedy už otroctvo pretrvávalo len v dvoch pohraničných štátoch Kentucky a Delaware. Netrvalo dlho a bolo zrušené aj tam.
V utorok – Alexander Nikolajevič Radiščev
