Sovietsky diplomat Georgij Vasilievič Čičerin (v strede). FOTO - ARCHÍV
Tieto dve krajiny dostali pozvánku na takéto podujatie prvýkrát od konca prvej svetovej vojny. Dovtedy ich svetová diplomacia pokladala len za akýchsi vyvrheľov, ktorých úlohou je plniť rozhodnutia iných. V Janove však zobrali veci do svojich rúk. Urobili to, s čím nikto nepočítal. Za chrbtom ostatných účastníkov podpísali separátnu dohodu v prímorskom letovisku Rapallo. Tá na dlhé roky ovplyvnila vzťahy nielen týchto štátov. Stalo sa to pred 80 rokmi – 16. apríla 1922.
Delegáti konferencie sa začali 10. apríla 1922 schádzať do Janova, aby sa pokúsili obnoviť finančný poriadok v Európe. Nechýbali medzi nimi ani Walther Rathenau, zástupca Nemecka, a Georgij Čičerin, vyjednávač zo Sovietskeho zväzu.
Konferencia bola priamou reakciou na meškajúce reparačné platby z Nemecka, ktoré ohrozovali hospodársku situáciu viacerých krajín. Ako sa však ukázalo, iba najväčší optimisti mohli veriť, že sa môžu dohodnúť.
Z konferencie vyťažili vyvrheli vtedajšieho sveta - Sovietsky zväz a Nemecko. Podpísali dohodu o spolupráci. Hlavnú zásluhu na tom mal Sovietsky zväz. Ten od konca vojny dlhodobo uskutočňoval politiku, ktorá miatla ostatné mocnosti. V záujme posilňovania vlastnej ideológie navrhoval kroky, ktoré nebolo možné ani prijať, ale ani úplne ignorovať. Práve janovská konferencia sa ukázala ako miesto, kde by mohli Sovieti preraziť.
Spočiatku tomu nič nenasvedčovalo. Sovietska i nemecká delegácia boli v Janove považované za outsiderov, s ktorými západné mocnosti napriek pozvaniu odmietali rokovať. Francúzsko-britské diplomatické excesy však pomohli spojiť nespojiteľné.
Koncom prvého týždňa rokovaní jeden z Čičerinových pobočníkov zatelefonoval nemeckej delegácii a navrhol jej schôdzku v Rapalle. Pozvania prišlo o štvrť na dve v noci. Nemci sa ho okamžite chopili. Rathenau a Čičerin celú noc diskutovali o dohode, ktorá sa napokon nadránom stala skutočnosťou. Zmluva tak bola ukovaná za zavretými dverami a bez vedomia európskych politikov. Stretnutie sa do análov zapísalo ako nočná schôdzka v pyžamách.
Britský premiér Lloyd George, ktorý sa o zmluve dozvedel oneskorene, sa snažil situáciu zachrániť. Okamžite pozval Nemcov na rozhovory. Rathenau dostal pozvanie tesne pred podpisom dohody s Rusmi. Chvíľu váhal a potom prehodil: „Le vin est tiré, il faut le boire.“ (Víno je naliate, musí sa vypiť.)
Napriek tomu, že Rapallo bolo predovšetkým sovietskou iniciatívou, ani nemecká delegácia v tom nebola nevinne. Nemci mali dlhodobo pocit, že Západ ich odstrkuje. Niekoľko rokov sa preto snažili nájsť spojencov inde. Vtedajší minister zahraničných vecí a neskorší veľvyslanec v Moskve Brockdorf-Rantzau začal už v roku 1919 rozmýšľať o spojenectve s Ruskom.
Až Walther Rathenau ho však začal realizovať. Chcel získať slobodu diplomatického manévrovania so Sovietskym zväzom cestou zmlúv a dohôd, ale bez upustenia od dlhodobého cieľa približovať sa k Západu. Preto privítal sovietsky návrh o vzájomnom zrušení všetkých predvojnových dlhov a vzdaní sa všetkých nárokov. Cenou za to bolo uznanie ZSSR de iure, ktoré Nemecko urobilo ako prvá krajina vôbec.
Rathenau nenašiel pochopenie u vtedajšej nemeckej pravice. Dva mesiace po uzavretí zmluvy sa autom vybral do úradu. Nikdy sa tam už nedostal. Atentátnici ho zabili.
Rapallská zmluva je jedným z príkladov úspešnej nemeckej medzivojnovej diplomacie. Jej cieľom bolo neunáhliť sa a čakať na chyby ostatných. Podstatu tejto taktiky raz vyjadril neskorší ministerský predseda Gustav Stresemann. Prirovnal sa k stredovekému rytierovi, ktorý na šibenici žiada o milosť na jeden rok, počas ktorého naučí lietať kráľovho koňa. Keď mu priatelia a spolupracovníci vyčítali neprospešnosť takéhoto postoja, len stroho poznamenal: „Do jedného roka môže zomrieť kráľ, alebo môžem zomrieť ja, alebo môže zomrieť kôň. A ktovie, možno sa ten kôň skutočne naučí lietať!“
Zmluva vyvolala na Západe oveľa väčšiu búrku nevôle v tlači a vo verejnosti, ako vo vládach samotných. Ľudia sa obávali, že okrem známych klauzúl o hospodárskej spolupráci obsahuje ďalšie tajné články politického charakteru. Hoci sa tieto domnienky priamo nepotvrdili, udalosti nasledujúcich rokov im dali za pravdu.
