FOTO – ČTK
Známy bol nielen vďaka literárnej sláve – ako jeden zo zakladateľov romantizmu a autor príbehov, ktoré zľudoveli – ale aj ako politik, vizionár. Victor Hugo, jedna z najčastejšie citovaných osobností. Spisovateľovo dielo bolo populárne hneď po vzniku a dodnes je tým, čomu sa vraví „komerčný trhák“. Jeho názory si prisvojovali ideológie a politické hnutia, no on bol vždy viac človek, humanista. V čase veľkolepých osláv jeho výročia Francúzi ilustrujú „modernosť“ svojho národného barda slovami, ktoré sa len nedávno našli v jeho listoch: predpovedal spoločnú menu a vznik Spojených štátov európskych. Hugo sa narodil pred 200 rokmi 26. februára 1802.
Narodil sa v rodine Napoleonovho generála. Detstvo prežil v čase slávy a pádu ríše Napoleona Bonaparta. Otec ho učil Napoleona obdivovať, no milenec, s ktorým jeho matka žila neskôr, bol v roku 1812 popravený za sprisahanie proti cisárovi. Desať rokov po nastolení monarchie v roku 1825 Hugo preklial Napoleonovu pamiatku.
Už ako 15-ročný mal úspech s básňami, keď mal 17, založil s bratom literárny časopis. Inšpiruje ho historický román anglického romantizmu. Finančná podpora kráľa Ľudovíta XVIII. v roku 1822 mu dáva slobodu venovať sa iba literatúre. Dráma Cromwell v roku 1827 bola úspechom – ale vari ešte známejší je jej úvod: stal sa manifestom romantizmu, ktorý sa vo Francúzsku práve rodil. Hugo ho nazýval „liberalizmom v literatúre“.
Premiéra jeho hry Hernani v roku 1830 bola prvým veľkým javiskovým úspechom vo Francúzsku po desaťročiach strnulého pseudoklasicizmu. Ešte väčší úspech ho čakal o rok neskôr, keď zverejnil historický román Zvonár u Matky Božej.
Príbeh Cigánky Esmeraldy a mrzáka Quasimoda, rovnako, ako jeho neskorší román Bedári, dostal toľko filmových podôb (dokonca aj muzikálovú), že sa na ňom dajú vyučovať dejiny filmu. Hugo v tom čase údajne spal päť hodín denne a každý deň napísal sto riadkov veršov alebo 20 strán prózy. Bol ženatý s láskou z detstva Adele Foucherovou a mal s ňou päť detí. Jeho ľúbostná poézia mala aj iné múzy. So speváčkou Juliette Drouetovou sa stýkal až do jej smrti v roku 1882 a v jeho živote boli aj iné ženy.
Na vzostupe bola aj jeho politická dráha – bol poslancom v dvoch rôznych historických obdobiach. Prijímal a zavrhoval politické hnutia, ale vždy bránil slobodu tlače. Bojoval za zrušenie trestu smrti a za sociálne reformy, napríklad bezplatné školstvo. Osvojil si liberálne myslenie, ale nebol rebelom ani revolucionárom. Bol však „disidentom a odporcom diktatúry“.
V roku 1841 sa stal na druhý pokus členom Francúzskej akadémie a v roku 1845 aj členom parlamentu. Po revolúcii v roku 1948 a vytvorení druhej republiky bol poslancom – najskôr ako konzervatívec, no neskôr sa priklonil k ľavici, ku ktorej mal bližšie predstavami o sociálnej spravodlivosti. Keď sa Luis Napoleon v roku 1851 vyhlásil za neobmedzeného vládcu, Hugo odchádza do Bruselu. Zaprisahal sa, že sa nevráti, kým bude Napoleon III. vládnuť. Dvadsať rokov žil najskôr v Jersey a potom v Guernesey.
Z tohto obdobia pochádzajú aj myšlienky, ktoré nedávno priniesol týždenník Journal du Dimanche: Hugo zapálene vyzýva na vznik Spojených štátov európskych a kontinentálnej meny. „Táto jediná mena by nahradila a zrušila všetky absurdné rozdielnosti peňazí, ktoré dnes vo svete existujú, aj so všetkými tými kráľovskými portrétmi, symbolmi chudoby a biedy,“ napísal Hugo.
V roku 1870 ho vítal v Paríži nadšený dav ako občana tretej republiky. Vo vyhnanstve v Belgicku a vo Veľkej Británii vznikli tri básnické zbierky a tri veľké romány. Bedárov dokončil po 16 rokoch práce. Z histórie sa preniesol do súčasnosti a v tretej časti románovej ságy spomína na barikády v roku 1848. K téme sociálnej spravodlivosti, ktorá ho priblížila k rodiacemu sa realizmu, však aj tu pristupuje očami romantika.
Do zahraničia odchádza ešte raz. Dni Parížskej komúny prežil v Bruseli, odkiaľ ho vypovedali, keď ukrýval komunardov. Za amnestiu pre nich neprestáva bojovať ani potom, ako sa v roku 1875 natrvalo usadil v Paríži a stal sa senátorom.
Jeho smrť 22. mája 1885 šokovala Francúzsko. Vystrojili mu veľkolepý štátny pohreb, na ktorý prišli dva milióny ľudí. Námestie pred Víťazným oblúkom, ktorým viedla jeho posledná cesta, nieslo meno Victora Huga už niekoľko hodín po jeho smrti.
