
FOTO - ARCHÍV
Ich humor bol založený na jednoduchých gagoch, ktoré už pred nimi natočili stovky ľudí, ale málokto tak dobre. Od narodenia Olivera Hardyho zajtra uplynie 110 rokov.
Ľudia si ho pamätajú ako tučného veľkého chlapíka, ktorý často menej chápavému Laurelovi jednu struhol, aby chápal rýchlejšie. Hardy, ktorý mal vo svojich najlepších rokoch 140 kilogramov, sa však nikdy za tučného nepovažoval. „Nikdy som sa ani nepokúšal schudnúť, keďže nás so Stanom považovali za tučného a chudého. Tučný som však nebol, iba som mal veľké kosti, tak ako celá moja rodina,“ bilancoval Oliver na sklonku života.
Nepochádzal z umeleckej rodiny, ale k hercom sa dostal už v detstve. Matka mala v Madisone (štát Georgia) hotel, v ktorom často nocovali herecké súbory. Malý Oliver hercov počúval, a ako osemročný raz za nimi utiekol z domu. Keď sa vrátil, tak pokračoval v tom, čo ho najviac bavilo - v spievaní a hraní bejzbalu.
Premýšľal nad štúdiom práva, ale sestra Elizabeth mu pripomenula, že na to pôsobí až príliš komicky. Zrejme ju poslúchol a začal prevádzkovať kino, v ktorom premietal aj spieval.
V roku 1913 odišiel na Floridu, kde sa motal okolo filmového štúdia. Hral malé úlohy a spieval v nočnej revue. Do Hollywoodu prišiel v roku 1919, mal za sebou 500 drobných úloh. Jeho telo predurčovalo, aby hral tučných mužov a zloduchov. Roku 1926 sa stretol prvýkrát pred kamerou so Stanley Laurelom. Nevystupovali ešte spoločne, ale ľudia si ich hneď všimli a začali vypisovať do filmových štúdií: „Kto sú tí dvaja?“
Už o rok nakrútili prvý väčší spoločný film Filip na návšteve. Hardy je v ňom dobrák, ktorý sa tvári, že všetko vie a všade bol. Jeho pompéznosť a tvrdohlavosť ho vždy dostane do problémov. Takmer prázdna tvár smoliara Laurela naznačuje, že je trochu natvrdlý. Hardyho jeho spomalené a popletené reakcie takmer vždy rozčúlia. To bol rámec, od ktorého sa odvíjajú všetky príbehy.
Ľudia ich takýchto milovali a oni im radosť dopriali. Až do roku 1932 sa takmer nepohli zo štúdia. Ich univerzálne príbehy priťahovali všetkých - robotníkov aj intelektuálov. Všetky nedorozumenia, konflikty a bitky sa napokon končia dobre - obrovský Hardy aj popletený Laurel si uvedomia, že sa jeden bez druhého nezaobídu. „Je to najväčší komický film, aký bol kedy nakrútený,“ povedal o slávnej Smotanovej revolúcii americký dramatik Henry Miller. Aby si po sebe mohli herci dosýtosti zahádzať cukrovinkami, spotrebovali 4000 zákuskov a 50 litrov šľahačky.
Roku 1932 sa rozhodli, že pôjdu na šesťtýždňovú pracovnú dovolenku do Veľkej Británie, odkiaľ Laurel pochádzal. Vytiahli päty z Hollywoodu a zistili, že sú svetové hviezdy. Dav novinárov a obdivovateľov ich prenasledoval v New Yorku aj v Londýne. Zistili, že sú priatelia. Dovtedy sa stretávali len na pľaci, ale po tejto dovolenke sa stali dobrými kamarátmi.
V tom istom roku dostali Oscara za film Sťahujeme klavír v kategórii krátke komédie. Práve krátke diela im šli najlepšie, pri dlhometrážnych filmoch už gagov bývalo väčšinou priveľa.
Vo filmoch pôsobil Laurel ako hlupáčik. Bol to však on, kto vymýšľal a prerábal všetky gagy. Hardy bol skvelý herec - po poslednej klapke sa však filmovaním nezaťažoval a ponáhľal sa domov do záhradky, alebo na golf.
Bez problémov zvládli prechod od nemého filmu k zvukovému. Ich hlasy sa výborne hodili k postavám, a tak mali o jednu komediálnu ingredienciu navyše.
Do začiatku 2. svetovej vojny nakrúcali ďalej. Cez vojnu aj ich múza opustila. V tom čase už v stovkách kópií kolovali ich staršie filmy po kinách a krátko po vojne sa rozšírila aj televízia. Po vojne nakrútili ešte niekoľko filmov - posledným bol Laurel a Hardy zdedili ostrov (1953). Zopakovali ešte niekoľko triumfálnych turné po Európe. Veľký pracovný nápor však nevydržalo Hardyho srdce a v roku 1953 dostal infarkt. Schudol takmer 70 kilogramov a zostával už len doma. Veľký komik opustil Laurela 7. augusta 1957.