FOTO - ARCHÍV
Hádam najslávnejší proces s bývalým nacistom po Norimberskom procese sa odohral v roku 1961 v Izraeli. Pred súdom stál dôstojník SS Adolf Eichmann. Desať rokov žil v Argentíne pod falošným menom a pred súd ho dostala až izraelská tajná služba Mosad. Jej komando ho unieslo z domova v Južnej Amerike. Proti človeku, ktorý zosobňuje plán na vyhladenie Židov v nemeckej ríši, prišli svedčiť Izraelčania, ktorí prežili holokaust. Izraelská spravodlivosť ho odsúdila 15. decembra 1961 na smrť obesením. Rozsudok bol vykonaný nasledujúci rok.
Eichmannovu vinu uznal predtým aj norimberský proces. Už vtedy ho označili za muža, ktorý vypracoval a krok za krokom realizoval plán tzv. konečného riešenia židovskej otázky. Hoci bol v tom čase v americkom zajatí, jeho pravá totožnosť ostala Američanom utajená a podarilo sa mu dostať až do Južnej Ameriky.
Eichmann sa narodil v roku 1906 v Nemecku, ale vyrástol v rakúskom Linzi. Keď ho v roku 1932 rodinný priateľ pozval na schôdzu nacistickej strany, vlastenecké nadšenie nacistov v ňom zanechalo hlboký dojem. Jeho cesta do nacistickej strany, do SS a gestapa bola priama.
Pre nacistickú orientáciu mal spočiatku v Rakúsku problémy. Potom sa však karta obrátila a Eichmann prešiel všetkým priečkami kariéry od byrokrata až po SS-obersturmbannführera a Hitlerovu pravú ruku.
Keď Nemecko v marci 1938 anektovalo Rakúsko, Reinhard Heydrich dostal poverenie vyčistiť priestor od Židov. Eichmann mal na túto úlohu kvalifikáciu. Vedel po hebrejsky aj jidiš, študoval židovskú kultúru a náboženstvo a navštívil aj Palestínu (v roku 1937). Jeho prvým pôsobiskom bola Viedeň - stal sa šéfom nového Úradu pre židovskú emigráciu.
Takzvané končené riešenie židovskej otázky v tom čase ešte neznamenalo vyhladenie - Židia sa mali sústrediť v getách a vysťahovať. Počas procesu v Jeruzaleme sa Eichmann vyhlasoval za „experta“ na židovskú emigráciu. Oslobodzoval židovských predákov z koncentračných táborov a obnovil činnosť židovských organizácií, aby pomáhali pri emigrácii. Keď Židia prešli Eichmannom vypracovanou procedúrou, boli zbavení majetku, bankových vkladov i nehnuteľností a výmenou dostali pas platný dva týždne. Za ten čas si museli sami vybaviť vízum do nejakej krajiny. Keď sa to nepodarilo, ich cesta viedla do Dachau, tábora pre politických oponentov. Už v tom roku sa začali masové deportácie, hoci plán likvidácie Židov schválil Hitler až v roku 1941.
Keď vypukla vojna, Židia v Nemecku už nemali žiadne práva, prácu ani majetok, len holý život. Koliesko nacistickej mašinérie však pracovalo ďalej a Eichmannova kariéra stúpala. V jeho rukách bol osud najskôr židovského obyvateľstva celého Nemecka, potom ďalších a ďalších spojeneckých a okupovaných krajín.
V roku 1941 nastal zásadný obrat. Židia dostali príkaz nosiť žltú hviezdu, emigrácia bola zastavená a v koncentračnom tábore v Osvienčime sa začali masové popravy. Spôsobom, aký vynašiel Eichmann: v plynových komorách.
Od toho roku boli tri milióny Židov deportované zo Slovenska, z Holandska, Francúzska, Belgicka, Nórska a napokon aj z Maďarska a ďalších krajín. Eichmann bol vraj známy veľkou horlivosťou a často ho privádzalo do zúrivosti, keď sa napríklad „neplnili kvóty“ vyhladzovania.
Uplynulo veľa rokov, kým sa Eichmann ocitol v klietke z nepriestrelného skla v jeruzalemskej súdnej sieni. Po vojne bol dvakrát zajatý pod falošným menom a dvakrát sa mu podarilo ujsť. Štyri roky sa ukrýval v Nemecku ako drevorubač Otto Heninger. Neskôr s pomocou františkánskeho kláštora v Janove získal falošný pas. V roku 1952 sa ako zamestnanec firmy pre vodné stavby Capri, ktorá poskytla krytie viacerým bývalým nacistickým dôstojníkom, plavil do Argentíny. Mal pas na meno Ricardo Klement, taliansky občan nemeckej národnosti z Bolzana.
Prokurátor Gideon Hausner nazval Eichmanna počas procesu „šelmou, ktorá nie je hodná toho, aby bola nazvaná človekom“. Súd ho uznal za zodpovedného za tisíce úkladných vrážd.
Vo svojich pamätiach Eichmann svoju mieru viny prirovnal k zodpovednosti zamestnanca železníc, ktoré transporty zabezpečovali. Tvrdil, že bol len kolieskom v stroji a na tejto myšlienke založil aj svoju obhajobu. Jeho posledné slová pred popravou boli: Iba som plnil príkazy.
