Pravdu o pogrome Židov v Jedwabnom hľadali archeológovia v masovom hrobe.
FOTO - ČTK/AP
Sami vraždili. Dôkazom je židovský pogrom, ktorý sa stal pred 60 rokmi - 10. júla 1941 v malom mestečku Jedwabne.
Desaťročia uznávaný výklad udalosti poprel minulý rok americký historik poľského pôvodu Jan Tomasz Gross. V knihe Susedia napísal, že Židov v Jedwabnom nezavraždili nacisti, ako sa tradovalo, ale miestni Poliaci.
„V ten deň urobili poľskí obyvatelia mestečka hon na tamojších Židov. Vytiahli ich z bytov, obchodov a úkrytov. Rabovalo sa. Niektorých Židov zavraždili alebo prebodli na mieste. Väčšina musela ísť na námestie, odkiaľ vlastnými rukami odniesli sochu Lenina, ktorú po sebe zanechali Sovieti, a pochovali ju na židovskom cintoríne. Potom odvliekli mužov, ženy a deti do stodoly a zapálili ju. Najmenej 1600 židovských spoluobčanov zavraždili poľskí susedia,“ opísal osudný deň Gross.
Nemci sa podľa neho na masakre priamo nepodieľali, Poliakov len povzbudzovali. „Na účely propagandy potom tragédiu nafilmovali a nafotili,“ hovorí Gross. Pri písaní knihy Susedia objavil v archívoch svedectvo Samuela Waserstajna, syna mäsiara z Jedwabného: „Aj keď príkaz na vyvraždenie Židov v Jedwabnom vydali Nemci, boli to poľskí chuligáni, ktorí sa do toho aktívne pustili a používali pri tom tie najstrašnejšie metódy. Nakoniec všetkých Židov upálili v jednej stodole.“ Krik horiacich obetí bolo počuť široko-ďaleko.
Grossove šokujúce odhalenie uviedlo do pohybu vyšetrovanie poľského Inštitútu národnej pamäti. Prvé zistenia vyšetrovateľov však Grossovi v niektorých tvrdeniach protirečia. Začiatkom júna otvorili v Jedwabnom dva masové hroby - jeden na mieste bývalej stodoly a druhý hneď vedľa. Našli v nich kosti, popol, kľúče, šperky a osobné veci - ale len 200 obetí. „Nemôžeme povedať, koľko ľudí bolo zabitých v Jedwabnom, alebo či sú ich telá uložené aj v iných hroboch. Vieme len, koľko ľudských pozostatkov bolo nájdených. Objavili sme kosti a popol asi 200 ľudí,“ povedal šéf vyšetrovania Witold Kulesza.
Archeológovia odkryli len vrchné vrstvy pôdy. To bol kompromis, na ktorom sa dohodli so židovskými organizáciami. Tie proti exhumácii protestovali.
Na mieste tragédie sa našlo aj 100 nábojníc neznámeho pôvodu. Nábojnice by mohli odpovedať na otázku, či sa na vraždení podieľali aj Nemci. Poliaci totiž nemohli v čase nemeckej okupácie Jedwabného nosiť zbrane.
Gross sa k celej tragédii dostal náhodou, keď sa ako historik začal zaoberať sovietskou inváziou do východného Poľska v septembri 1939. Až do príchodu nacistov okupovali Jedwabne Sovieti. Miestni Poliaci Židov obviňovali z kolaborantstva. A v roku 1941 sa rozhodli pomstiť.
Podľa Grossa boli vzťahy medzi Poliakmi a Židmi pred tragédiou zväčša pokojné. „Žiadna z obetí nerátala s tým, že sa z kresťanských susedov za noc stanú vrahovia. Oblasť však bola baštou poľského nacionalizmu. Protižidovská nálada bola rozšírená,“ hovorí Gross. Antisemitizmus je podľa neho určite jedným z motívov hrozného činu.
Za vraždu v Jedwabnom odsúdili poľské súdy v rokoch 1949 a 1953 dvanásť Poliakov. Nevyjasnili však všetky okolnosti tragédie, chýbali im práve informácie o podiele okupačných nemeckých jednotiek.
Šesťdesiat rokov po strašnom čine musia Poliaci čeliť vlastnej minulosti, ktorá im bola doteraz opisovaná v čiernobielych farbách. Obyvatelia v Jedwabnom nechcú o masakre Židov počuť: „My sa neospravedlníme.“ Hovoriť o vine odmieta aj 40 percent Poliakov.
Aj preto v texte na novoodhalenom pomníku v Jedwabnom nie je zmienka o tom, kto je za životy Židov zodpovedný. Zatiaľ však z pamätníka zmizol starý nápis. Ten za vrahov len donedávna označoval gestapo a nacistov.
MIRIAM ZSILLEOVÁ
