Východonemecký „trabík“ nemal kúrenie ani chladenie, a dokonca ani veľa súčiastok, ktoré osobné autá bežne mávajú. Chýbalo mu všeličo, ale nie štýl. Desať rokov po tom, ako 30. apríla 1991 zišiel z výrobného pásu posledný trabant, stále ostáva legendou zo socialistických čias.
V čase, keď západné Nemecko dobýjalo svet „chrobákmi“ Volkswagena, vyšlo v roku 1957 z výrobného pásu vo vtedy východonemeckom Zwickau najlacnejšie vozidlo východného bloku. Azda žiadne priemyselné odvetvie v NDR nezaostávalo za svetovým technologickým pokrokom ako práve automobilové.
Hoci „trabík“ patril k najpodradnejším produktom automobilového sveta, mal pre ľudí z východného bloku veľkú cenu. Auto s dvojtaktným motorom z tzv. duroplastu, ktorý ste rozoznali podľa hluku i zápachu, bol spolu s wartburgom jediným domácim vozidlom v NDR. Aj to ste naň museli čakať desať rokov.
S neopakovateľným dizajnom malo svoj štýl. Neexistuje azda automobil, ktorý by bol inšpiráciou pre toľko hanlivých aj vtipných pomenovaní: rapkáčik, vysávač, PVC jaguár či pomsta socializmu. „Prečo nemajú trabanty bezpečnostné pásy?“ Hovorí jeden z mnohých vtipov: „Aby ste si ich nezmýlili s ruksakom.“
Keď televízne stanice na celom svete priniesli zábery prvých trabantov, ktoré prešli Brandenburskou bránou po páde Berlínskeho múra, stal sa „trabík“ symbolom jednej končiacej sa éry. To bol zrejme aj posledný záblesk jeho slávy.
Ku koncu jeho existencie sa ešte začali vyrábať modely so štvortaktným motorom, ktoré boli výdatne dotované, nemali však v konkurencii s ostatným automobilovým svetom žiadnu šancu. Po zjednotení Nemecka v októbri 1990 sa začalo nad trabantom zmrákať a v apríli 1991 úrad pre privatizáciu podnikov zaniknutej NDR definitívne rozhodol o zastavení výroby. Za 34 rokov vyrobili vo východnom Nemecku 3,3 milióna kusov ľudového autíčka. Dodnes ich údajne jazdí na cestách takmer jeden a pol milióna.
V susednej Českej republike tromfol dokonca v roku 1999 všetky západné špičkové modely áut, keď sa stal najrozšírenejším zahraničným autom v krajine. Podľa štatistík českého Združenia automobilového priemyslu registrovali do júna 1999 viac ako 84-tisíc trabantov s priemerným vekom 24 rokov.
Nečudo preto, že keď český kabinet v apríli tohto roku rozhodol, že všetky autá s nadpriemernou produkciou škodlivých látok musia z domácich ciest zmiznúť do roku 2010, zdvihla sa vlna nevôle. Hlavne dôchodcovia nechceli na trabant ako na súčasť svojho života nechať dopustiť. „Je to útok na náš pamätník,“ reagoval napríklad Zdeněk Svátek, právnik na dôchodku, ktorý sám vlastnil štyri trabanty. Dnes je predsedom asi 300-členného klubu fanúšikov „trabíkov“ z Prahy a okolia.
Znovuzrodenie zažil trabant ešte v roku 1997, keď médiami prebehli správy o renesancii malého, úsporného, technicky jednoduchého a cenovo najlacnejšieho auta. Výrobu Olympu-601, ktorý sa prakticky nelíši od nemeckého Trabanta-601, odštartoval v Taškente uzbecko-americký podnik Olymp. Dvojdverové autíčko s dvojvalcovým motorom, maximálnou rýchlosťou 130 kilometrov za hodinu je vďaka svojej cene (od 1700 do 3200 USD) o tretinu lacnejšie ako iné porovnateľne malé autá. Už teraz prejavila o potomkov trabantu veľký záujem Čína.
Trabík sa stal symbolom komunistickej éry. A tak ako éra samotná má aj desať rokov po zastavení výroby svojich odporcov i priaznivcov. Pre mnohých ostáva spomienkou na staré dobré časy, keď mal každý zaistenú prácu a plácu a o všetko sa staral štát. Pre odporcov je to relikvia „vyspelého“ socializmu, ktorá patrí už len do múzeí a na stretnutia veteránov.
Predsa má však neštandardný automobil na svojom konte cenný skalp. Keď sa v roku 1997 snažila automobilka Mercedes preniknúť na trh lacnejších automobilov, urobila skúšobný test na svojom modeli triedy A s názvom Baby Benz. Išlo o slalom medzi kužeľmi pri rýchlosti 65 kilometrov za hodinu, pri ktorom sa nebrzdí. Baby Benz sa počas jazdy prevrátil. Trabant test absolvoval úspešne, a to pri rýchlosti 75 kilometrov za hodinu.
