FOTO – ARCHÍV
„Je až neuveriteľné,“ píšu New York Times, „že po vojne vyrástla generácia, ktorá nikdy nevidela Chaplinove filmy.“ Väčšina jeho veľkých filmov sa znova objavila v kinách až roku 1972.
Zdá sa, že to bol ďalší z Chaplinových geniálnych gagov - pretože to on nedovolil, aby sa jeho filmy nejaký čas premietali. A tak mýtus, čo ho obklopoval, pomaly slabol, aby sa opäť naplnil filmovými dielami o človiečikovi Charliem, večnom tulákovi s fúzikmi, veľkými vyčaptanými topánkami, paličkou a čiernym klobúkom, večne bitom, hnanom osudom z miesta na miesto. Charlie bol čudný chlapec, sentimentálny aj ľahostajný, zlodej aj poctivec, zbabelec aj odvážlivec, veselý aj smutný, opilec aj triezvy.
„Prišiel som na svet 16. apríla 1889 o ôsmej večer v East Lane vo Waworth na predmestí Londýna. Mal som smutné detstvo, ale zdá sa mi ako sen. Petrolej do lampy sme kupovali za deravý groš v jednej drevenej búde, ktorá patrila dvom starým dámam. Otec takmer hneď opustil rodinu, matka skončila po šiestich rokoch psychicky vyčerpaná v nemocnici,“ píše v autobiografii Môj život v obrazoch.
Rodičia boli varietní herci. Charlie mal šesť a na školu nemal čas, musel prežiť, a tak sa ešte v trinástich trápil s čítaním aj pravopisom. Zato v mnohých profesiách bol suverén - postupne pracoval ako kamelot, poslíček, tlačiar, holič. Sem-tam sa vyskytla epizódna divadelná úloha.
Ako osemnásťročný dostáva prvý stály angažmán a zanedlho vyráža do sveta. Roku 1910 vycestoval do Ameriky. O dva roky neskôr pri ďalšom turné už prichádza prvá vážna ponuka z Broadway.
Je z neho pomerne obľúbený komik, ale aj nadaný scenárista a režisér, schopný pracovať úplne samostatne až do vyčerpania. Vznikajú filmy Chaplin v boxerskom ringu, Chaplin na vohľadoch, Chaplin bankovým sluhom, Chaplin námorníkom. A - Chaplin tulákom, Chaplin sa vracia z flámu, napríklad.
Roku 1917 Amerika vstúpila do vojny, Chaplin sa dobrovoľne hlási do armády, ale neprijmú ho. Vracia sa k filmu a nakrúca Psí život, Pútnik a svoj najslávnejší film Kid - príbeh dojemného tuláka, podomového sklenára, ktorý prichýli malého chlapca a niekoľko rokov ho vychováva. Získal prvý úžasný honorár - 1 200 000 dolárov.
Vznikajú ďalšie celovečerné filmy. Svetlá veľkomesta sa smejú z konvencií a dvojakej morálky, Moderná doba je satirou na pretechnizovaný život. Už nechce len baviť, jeho filmy žalujú. Chaplin tým Ameriku zaujal, ale bola to hra s ohňom: nezahráva sa s komunizmom? „Nedávam prednosť komunistickému režimu a neviem, či o tom, čo má byť naozaj demokraciou, majú v Moskve správnejšiu predstavu než vo Washingtone, Londýne či Paríži,“ bránil sa.
Európa, ktorá práve zažívala nástup fašizmu, však mala vo svojom vzťahu jasno: v Taliansku a Nemecku bola Moderná doba úplne zakázaná a chladne ju prijali aj vo Francúzsku. Keď potom roku 1938 ohlásil začiatok prác na novom, tentoraz už otvorene protifašistickom filme Diktátor, nemecká diplomacia mohutne protestovala. Musel sa vyrovnať s varovaniami aj vyhrážkami - Adolf Hitler mal vraj po súkromnej projekcii filmu niekoľkohodinový záchvat zúrivosti. V tom istom momente ho v Amerike obvinili z neamerickosti.
Útoky neprestávali aj po uvedení jeho ďalšieho filmu - Monsieur Verdoux. Koncom štyridsiatych rokov ho začala pozorovať takzvaná Komisia pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Charlie Chaplin ešte stačil v Spojených štátoch dokončiť film Svetlá rámp, ale jeho premiéra už bola v Londýne. Koniec koncov, týmto filmom sa vrátil do čias londýnskych predmestských kabaretov.
V Amerike na neho vydali zatykač, on sa usadil s rodinou vo švajčiarskom Vevey pri Ženevskom jazere a svoje bydlisko nezmenil ani po tom, čo roku 1953 dostal cenu Svetovej rady mieru.
V pokojnom a tichom prostredí vznikli scenáre k jeho dvom ostatným filmom - Kráľ v New Yorku a Grófka z Hongkongu. Neskôr popri ďalších projektoch komponoval hudbu k starším nemým filmom.
Roku 1973 dostáva Oscara za scenár k filmu Svetlá rámp a o dva roky ho kráľovná Alžbeta povýšila. Z tuláka Charlieho sa stala vážená osoba.
