FOTO - ARCHÍV
Nezávislosť vyjednal s Londýnom panovník Fajsal (na snímke), ktorého si vybrali Briti na čelo štátu „medzi dvomi riekami“, ktorého politický systém sami skonštruovali. Umelý štát podľa predstáv Británie si vyjednal samostatnosť na papieri. V skutočnosti bola predsa len o niečo väčšia, akú mal v mandátnych časoch. Vojenská a ekonomická závislosť od Británie a z nej vyplývajúci konflikt s arabským nacionalizmom však neboli jediným problémom, ktorý Irak z koloniálnych čias zdedil.
Tridsiatym druhým rokom sa teda začala nepokojná história samostatného Iraku - s krátkymi obdobiami prosperity a obrovským množstvom sporov medzi mnohými náboženskými, etnickými a politickými skupinami.
Krajina na území starovekej Mezopotámie medzi riekami Eufrat a Tigris, v kolíske civilizácií a biblických národov, neskôr známa vďaka perle arabského sveta a jeho intelektuálneho centra Bagdadu, zažila zlaté časy naposledy niekedy v 13. storočí. Nevrátili sa ani v modernej priemyselnej dobe, napriek tomu, že disponuje najcennejšou valutou - čiernym zlatom. Možno že je ropa práve jej prekliatím.
O Irak sa v prvej svetovej vojne sporili Nemci a Briti a o jej ropu všetky západné mocnosti počas jej celej viac či menej nezávislej histórie. Tá napokon vyústila do režimu na čele so Saddámom Husajnom, ktorý dohnal krajinu do koncov, keď sa ako hrdina iracko-iránskej vojny dožadoval odmeny: Kuvajtu.
Britský záujem o toto územie spočiatku motivovala len jeho poloha na ceste do ich najväčšieho koloniálneho bohatstva v Indii. Ropa však neskôr zvýšila jeho cenu.
Mezopotámia sa po prvej svetovej vojne a rozpade Osmanskej ríše v roku 1920 dostala pod britský mandát. Z Mezopotámie sa neskôr stal Irak, jeden z umelých štátov, ktorého vzniku Briti napomohli, aby mohli ľahšie spravovať svoje mandátne územie. Väčšina týchto štátov dodnes existuje a hranice sa tiež veľmi nezmenili.
Iracká monarchia vznikla v roku 1921 a na jej čelo si Briti vybrali Fajsala, syna panovníka Mekky Husajna al-Hašemího, rodiny, ktorá svoj pôvod odvádzala od proroka Mohameda. Táto dynastia dodnes vládne v Jordánsku.
Francúzi ho rok predtým odmietli uznať za panovníka Sýrie, voči Britom však bol lojálny. Ako vodca arabskej revolty bojoval po ich boku v Sýrii, Cisjordánii a Palestíne. Londýn si myslel, že z náboženského i národného hľadiska Iračania uznajú jeho kredibilitu - až do smrti ho ale v Iraku považovali za bábku Británie.
Briti, v duchu filozofie rozdeľ a panuj, hrali na dve strany. Umožnili, aby si kmeňoví a etnickí vodcovia udržali moc a snažili sa, aby boli jednotlivo slabší, ale v aliancii silnejší ako monarchia. Briti tak mohli hrať úlohu arbitra.
Až do 70. rokov Irak nemal vládu, ktorá by mala dôveru a neotrasiteľnú moc. Všetky boli slabé a často bojovali o moc. Štátny aparát tvorili bývalí úradníci a dôstojníci Osmanskej ríše, statkári a šéfovia sunnitských kmeňov. Kurdi, šiíti a asýrski kresťania ostali mimo.
Dohodou s Britániou, ktorú Fajsal podpísal pod tlakom nacionalistov a vstúpila do platnosti v roku 1932, sa Irak z mandátneho územia s určitým právom riadiť vlastné záležitosti, stal nezávislým blízkym spojencom Británie. Zriekol sa samostatnej zahraničnej politiky a Britom ostali základne v Iraku.
Fajsal o rok neskôr zomrel. Otvoril sa tak priestor pre nepokoje. Čoskoro tu došlo k prvému vojenskému prevratu v arabskom svete. Od roku 1921 do roku 1958, keď monarchiu vystriedala republika, mal Irak 58 vlád a viac ako 20 vojenských vzbúr, zväčša inšpirovaných arabským nacionalizmom.
Na všetky tieto záujmy naráža ďalší - ropa. Ropná spoločnosť bola vždy v Iraku akýmsi štátom v štáte a jej politika siahala ďaleko za hranice krajiny. Rozhodovala o koncesiách a zahraničných hráčoch.
Prvú ropnú spoločnosť v Mezopotámii založil geniálny arménsky obchodník Kalust Gulbekian v roku 1912. Gulbekian - známy ako pán Päť percent vďaka províziám, ktoré si celý ten čas prisvojoval, sa stal najbohatším mužom sveta. Spoločnosť v roku 1929 premenovali na Irackú ropnú spoločnosť, ale k prosperite Iraku veľa neprispievala. V roku 1972 ju znárodnil baasistický režim.
Dnes žije Irak práve vďaka svojmu ropnému bohatstvu v totálnej medzinárodnej izolácii, vystavený nemilosti šialeného vodcu. Embargo a vojenská situácia od vojny v Perzskom zálive garantujú, že ním Saddám nemôže voľne disponovať.
