FOTO – ARCHÍV
Pán Ettore Bugatti počas svojho života nepostavil veľa áut. Dosiahol skromné číslo 7950 kusov. Jeho automobilka zapadla prachom, meno Bugatti sa však na rozdiel od stoviek iných zruinovaných výrobcov stalo symbolom, ktoré spája autá s umením. To je vari hlavná príčina toho, prečo sa pán Bugatti ani 55 rokov po svojej smrti zo sveta kolies a motorov nevytratil. Zomrel 21. augusta 1947.
Znalci vravia, že automobily Bugatti spája konštruktérsky talent, inžinierska kvalita a originalita. To všetko sú príčiny toho, prečo sa toto meno dostalo medzi také poklady ako Rolls Royce, Ferrari či Maserati. Aj medzi týmito menami je ale Bugatti niečo ako hviezda, ktorá priťahuje milovníkov automobilov, ktorí majú zmysel pre detail.
Etttore Bugatti sa narodil 15. septembra 1881 v Miláne v rodine umelcov. Otec Carlo bol známym nábytkárskym dizajnérom. Ettore a jeho brat Rembrandt, známy sochár, tak od mala vyrastali v prostredí, ktoré zarábalo peniaze na dokonalých skriniach a posteliach buržujov. Ettore ale nemal umeleckú povahu. Pamätníci spomínali, že sa rád púšťal do dobrodružstiev, medzi ktoré v tom čase patrili aj automobily.
Bugatti nebol vynálezca, často ho obviňovali z plagiátorstva. Vedel ale sceliť tri faktory, ktoré ho katapultovali medzi úspešných konštruktérov: exkluzivitu, kvalitu a schopnosť predať vlastný imidž. Vždy sa elegantne obliekal a nechal sa oslovovať „Le Patrón“, čo dokazuje jeho obrovské ego.
Prvý konštruktérsky pokus uskutočnil v roku 1899 na trojkolke, ktorej dal motor. Predstavil sa na miestnych pretekoch a vyhral. Opantala ho rýchlosť. Na ďalšie vozidlá ale pre svoj extravagantný život nemal peniaze. Pomohol mu až bohatý priateľ Conde Gulinelli, ktorý mu zaplatil za štvorvalcový motor. Ettore sa so svojím výrobkom tak pohral, že na milánskom veľtrhu získal ocenenie. Porotu prekvapilo, že Ettore navrhoval všetko, aj poslednú skrutku. Motor bol na tie časy nesmierne výkonný a spoľahlivý.
V roku 1902 začal Ettore pracovať pre nemeckého baróna de Dietricha. Chcel od neho športové autá, no nevyspytateľná povaha „Le Patróna“ tento pracovný pomer rýchlo zakončila.
V roku 1909 mu španielska bankárska rodina De Vizcaya ponúkla úver na stavbu fabriky v Molsheime v Alsasku. Bugatti neodmietol a v ten istý rok už továreň stála na nohách. Prvé autá boli schopné dosiahnuť obrovskú rýchlosť a boli pritom spoľahlivé. Celý život Bugattti konštruoval iba 4-, 8– alebo 16-valcové motory. Jeden takýto pekelný stroj zamontoval do vozidla Bugatti T13, s ktorou Bugattiho šofér získal druhé miesto na pretekoch v Le Mans.
Chvíle slávy v roku 1914 vystriedala prvá svetová vojna. Ľudia nemali peniaze a predlžovanie vojny fabriku ruinovalo, iste aj preto, že zákopy neboli ďaleko od múrov továrne. Bugatti sa vrátil do Paríža, kde ho považovali za Nemca a potom do Talianska, kde armáde navrhol guľomet. Neuspel.
Jeho chvíľa prišla, až keď Francúzi zistili, že ich lietadlá sú na fronte menej úspešné ako nemecké. „Le Patrón“ vycítil príležitosť a navrhol letecký motor.
Z leteckých motorov získal toľko peňazí, že po vojne mohol svoju fabriku ľahko naštartovať. V 20. a 30. rokoch bola Bugatti značkou luxusných športových automobilov. Vyrábal model za modelom a objednávok bolo viac, ako stíhala výroba. Vrcholom je vraj Royale Type 41 z roku 1929. Roadster, za ktorý nemecký psychoanalytik Fuchs zaplatil 30-tisíc amerických dolárov. Dnes by to v prepočte bolo asi 150-tisíc dolárov.
Fabrika Ettoreho Bugattiho mala vlastné vinohrady, farmu, elektráreň, múzeá či hotel, kde sa mohli klienti, skúšajúci automobily, ubytovať. Rast impéria v Molsheime zastavila až vlna štrajkov, ktorá v roku 1936 zachvátila Francúzsko. Začiatok pádu ale znalci datujú až v roku 1939. V tom roku sa zabil Ettoreho syn Jean a o mesiac neskôr vypukla druhá svetová vojna. Fašisti fabriku skonfiškovali bez akejkoľvek kompenzácie. Bugatti odišiel do Talianska, kde pracoval na automobiloch, ktoré chcel vyrábať po skončení vojny. Nikdy ich nevyrobil.
Po vojne bol Ettore v ruinách, fabriku prevzal francúzsky štát, ktorý za vyvlastnenie odmietal zaplatiť. Právnici vykrikovali, že Bugatti nedostane nič, lebo je „Talian a Taliani kolaborovali s nacistami“. Zdravie, nervy a strata majetku spôsobili, že na jar 1947, keď sa mal prísť na súd v Molsheime, požiadal šoféra, aby ho zaviezol do vyvlastnenej fabriky. Tam upadol do kómy. Zomrel v Paríži 21. augusta 1947. Irónia osudu?
Súdy vrátili majetky rodine. No Bugatti sa už nikdy nestala tým, čím bola za čias „Le Patróna“. Možno preto, že iba málokto vedel do automobilov vložiť umenie. Tak sa automobilka Bugatti už v roku 1954 stala minulosťou.
