FOTO - TASR
Začiatkom 70. rokov vznikla v západnom Nemecku ultraľavicová organizácia Frakcia Červenej armády - po nemecky RoteArmee Fraktion (RAF). Zo začiatku to neboli teroristi. Keď sa však do jej vedenia dostala skupina na čele s Ulrike Meinhofovou a Andreasom Baaderom, všetko sa zmenilo. Z frakcie sa stala gerilová armáda. Meinhofová bola zakladateľkou a hlavou organizácie. Po niekoľkých bombových atentátoch a ozbrojených prepadoch bánk sa stali nepriateľom a postrachom spoločnosti. Pred 30 rokmi - 15. júna 1972 Meinhofovú zatkli. Bol to v podstate začiatok konca RAF.
V momente, keď Meinhofová prebrala velenie RAF, bola organizácia známa skôr ako banda Baadera a Meinhofovej. Po niekoľkých smrteľných bombových atentátoch a ozbrojených prepadoch dokázala táto vtedy 35-ročná intelektuálka s hŕstkou exštudentov a mladých radikálov zneistiť nielen široké vrstvy nemeckej spoločnosti, ale aj jej bezpečnostné orgány. Západné Nemecko sa do zatknutia Meinhofovej premenilo na bezpečnostnú zónu najvyššieho stupňa. Polícia často pripravovala okázalé akcie, ktoré však neboli veľmi účinné. Médiá reagovali prevažne hystericky.
Ulrike Meinhofová bola vtedy presvedčená o reálnej možnosti zmeny v jej očiach hlboko nespravodlivého spoločenského zriadenia. Teroristické útoky na symboly nenávideného kapitalizmu mali zmobilizovať masy k revolúcii. Čo sa však zdalo reálne v máji 1968 v Paríži, kde sa k protestom študentov pridali aj francúzski robotníci, bolo v Nemecku len planou teóriou. Pre väčšinu obyvateľstva západného Nemecka boli Meinhofová a spol. šialenci a teroristi, o nič lepší ako komunistická NDR. Frakcia Červenej armády preto neskôr formulovala svoj „boj“ ako partizánsku vojnu proti globálnemu imperializmu.
Meinhofová sa narodila v roku 1934. Ešte ako dieťa stratila oboch rodičov. Vyrástla ako nevlastná dcéra poprednej aktivistky nemeckého mierového hnutia 50. rokov.
Počas štúdia so zdesením reagovala na vtedajšiu diskusiu o jadrovom ozbrojení nemeckej armády. Ako 27-ročná sa vydala za Klausa Rainera Röhla, šéfa krajne ľavicového žurnálu Konkret, s ktorým mala dve dcéry dvojičky. V manželovom žurnáli v Hamburgu zverejňovala politické analýzy a ako salónna komunistka sa onedlho stala vítaným hosťom na žúroch práve sa vytvárajúceho ľavicového establishmentu.
V roku 1968, keď aj na západoberlínskych uliciach vrcholili študentské nepokoje, sa Ulrike Meinhofová rozviedla a presťahovala do centra ľavičiarskeho hnutia. Začala spolupracovať s tzv. mimoparlamentnou opozíciou (APO) ľavicových intelektuálov a študentov. V pravidelných novinových komentároch a rozhlasových fíčeroch písala o sociálnych neprávach, protestovala proti vojne vo Vietname. V zmysle hnutia nemeckých šesťdesiatosmičkárov sa Meinhofová obávala akejsi obnovy nemeckého fašizmu.
Pomaly dospela k presvedčeniu, že novinárskou prácou nič nezmení. V rámci rešerše o bombovom atentáte na jeden obchodný dom vo Frankfurte nad Mohanom sa Meinhofová zoznámila s páchateľmi - o niečo mladším Andreasom Baaderom a jeho priateľkou Gudrun Ensslinovou. Baader bol vo vyšetrovacej väzbe s miernym režimom - pravidelne smel navštevovať vedeckú knižnicu. Tam mu Meinhofová spolu s Ensslinovou pri ozbrojenom prepade pomohla „na slobodu“. Troch ľudí pritom ťažko zranili.
Nasledovali dva „revolučné“ roky v ilegalite a na úteku pred políciou. Najprv niekoľkomesačný výcvik v jordánskych táboroch Arafatovej Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP). Výsledok bol skutočne ohurujúci. Po návrate sa členom Meinhofovej bandy podarilo vytvoriť neobyčajný rekord: 29. septembra 1970 prepadli za desať minút tri berlínske banky. Po sérii bombových atentátov, hlavne na objekty Springerovho mediálneho impéria a na vojenské základne amerických jednotiek začiatkom roku 1972, polícia postupne pochytala vedenie RAF: Meinhofovú, Baadera, Ensslinovú a Holgera Meinsa.
Takmer po troch rokoch mimoriadne prísnej samoväzby, proti ktorej Meinhofová protestovala opätovnými hladovkami, sa vo väzení postavenom špeciálne na tento účel v Stuttgarte-Stammheime začal proces proti štyrom obžalovaným. Za vinu sa im okrem iného kládlo 5 vrážd, 54 pokusov o vraždu, bombové atentáty a bankové prepady. Vyhlásenia očakávaného doživotného trestu sa
Ulrike Meinhofová nedožila. 9. mája 1976 sa vo svojej cele obesila.
