Búrska rodina v koncentračnom tábore.
FOTO - ARCHÍV
Na cípe južnej Afriky spravoval kapskú kolóniu a už dlhšie sa pokúšal získať zlaté bane, ktoré patrili Búrom. Tie boli v dvoch búrskych republikách Transvaale a Oranžskom slobodnom štáte. Vojna bola nevyhnutná. Od mierovej dohody podpísanej vo Vereenigingu, ktorá kruté boje ukončila, uplynie dnes presne 100 rokov.
Vojna s Búrmi mala nie len ekonomický a vojenský význam. Briti o nej so svojím suchým humorom hovoria, že napokon v nej vyhrali len jednu jedinú bitku, tú poslednú. Hoci teda Londýn napokon vďaka obrovskej početnej prevahe vyhral, podpora rozpínavej politiky sa dosť otriasla. Zomrelo a trpelo príliš veľa ľudí.
Búri alebo Afrikánci boli potomkami holandských osadníkov. Prvú kolóniu Kapsko založili v polovici 17. storočia. Koncom 18. storočia ich územie obsadili Briti a Búri sa museli posúvať stále viac na sever. Založili republiku Transvaal a vybojovali s Britmi v roku 1881 úspešne vojnu, v ktorej obhájili nezávislosť. Už o štyri roky ale v transvaalskom Rande objavili obrovské náleziská zlata. Zlatá horúčka zachvátila aj mnoho Britov, ktorých bolo napriek obštrukciám Búrov (zvýšené dane a clá na ich banské zariadenia) čoskoro viac. Keď sa Britom nepodarilo zvrhnúť transvaalskú Krugerovu vládu, prišla vojna.
Protivníka zaskočili Búri taktikou, najlepšia obrana je útok. Ako vojnový spravodajca pracoval na prelome storočí v Južnej Afrike aj mladý Winston Churchill. Čakalo sa, že bude posielať reportáže o jednoduchých víťazstvach Britov. S redakciou The Morning Post mal zmluvu na 250 libier mesačne, čo bola dovtedy najvyššia odmena. Vojna však Londýn sklamala. „Sú to najdivnejšie a najstrašnejšie scény, akých som bol kedy svedkom,“ opisoval Churchill boj o Spion Kop.
Svet spozornel a s veľkým záujmom sledoval, ako zopár afrikánskych farmárov (v skutočnosti ich bolo niečo viac ako 80-tisíc) divoko šklbe za chvost mocného anglického leva. Kráľovná zrušila jesenný bál v škótskom Balmorale. Sťažovala sa, že sa jej z hlásení z frontu robí nevoľno, ale zachovala si štýl. Vydala pokyny, aby vojakom zaslali na vianočné sviatky pletené svetre a čokolády, píše britský novinár a historik Brian Moyhanan v knihe Veľká Británia 20. storočia. Milner pritom na začiatku vojny sebavedome vyhlasoval, že do Vianoc bude po vojne.
Britom sa dlho nedarilo, menili veliacich generálov, ale napokon sa ich početná aj materiálna prevaha prejavila a búrske pevnosti dobyli. Aj Mafeking, mesto v Bečuánsku, ktoré dlho obliehali Búri, sa v máji dočkalo oslobodenia. Boje boli také krvavé, že slovo „mafficking“ sa stalo novým výrazom pre zmasakrovanie. Deti nosili veľké odznaky s hlavami vojakov a ich rodičia slzili, keď počuli muzikálovú pesničku „Búri dostali môjho tatka“.
Vojna sa však neskončila. Hrdí Búri bojovali ďalej. Prešli na partizánsky boj a Briti si nevedeli rady. Búri mali moderné nemecké zbrane. Rýchlo sa presúvali, vyhadzovali do povetria vlaky a prepadávali zo zálohy menšie posádky.
Vojna napokon zdegenerovala do krutého boja rozzúrených Britov a zúfalých búrskych nacionalistov. Briti vypaľovali búrske farmy, aby bojovníci stratili zázemie. Postavili špinavé a preplnené koncentračné tábory pre vojnových zajatcov aj rodiny tých, ktorí bojovali.
Zomrelo tam asi 20-tisíc ľudí a bol z toho medzinárodný škandál. Až dovtedy boli Briti obdivovaní za humanitu a fair play. Teraz bolo všetko pošpinené krutosťou a chamtivosťou po búrskych zlatých baniach. V bojoch zahynulo na oboch stranách po päťtisíc mužov, ďalších 20-tisíc Britov podľahlo rôznym chorobám. O stratách domorodého obyvateľstva sa štatistiky neviedli.
Obe strany vyčerpané bojmi sa v mierovej zmluve dohodli na britskej nadvláde pri zachovaní búrskej vnútornej samosprávy. Za zničené farmy dostali Búri odškodné tri milióny libier. Bez problémov sa obidve strany zhodli aj na tom, že černošské obyvateľstvo nezíska hlasovacie právo, čím si udržali svoje výhody. Napokon sa Búri aj Briti spolu stretli v roku 1910 v Juhoafrickej únii, kde mali rovnaké práva.
Na búrskej vojne je zaujímavé aj jej obsadenie. Okrem Churchilla v nej nájdeme ako vojnového dopisovateľa aj spisovateľa Rudyarda Kiplinga. Otec príbehov Sherlocka Holmesa, sir Arthur Conan Doyle napísal o vojne dokonca až dve knihy, v ktorých počínanie Británie ospravedlňoval. Povýšili ho za to do šľachtického stavu. Maháthma Gándhí sa počas bojov stal nosičom zranených britských vojakov. Slávny obranca Mafekingu Robert Baden-Powel založil v roku 1908 skautskú organizáciu. Chlapcov obliekol do uniforiem, aké mali jeho vojaci. Skauti sa tak stali možno posledným úspešným britským imperiálnym vývozom, ktorý prežil až dodnes.
