FOTO – ARCHÍV
Kanada, to je hokej. Platí to, či už výbery javorového listu vyhrávajú, alebo prehrávajú. Tohtoročné olympijské hry najlepší chlapíci z NHL vyhrali. Hneď po skončení sa však ponáhľali bojovať o trofej, ktorá znamená najviac. O Stanleyho pohár. Trofej nenesie meno po slávnom hráčovi či významnej osobnosti kanadskej histórie. Je pomenovaná po britskom džentlmenovi, ktorý nikdy poriadny hokejový zápas nevidel. Lord Arthur Frederick Stanley pred 120 rokmi oznámil, že hokejistom venuje putovnú trofej. Nemohol tušiť, aké dôležité rozhodnutie to bolo pre hokej.
Lorda by asi aj napriek jeho záujmu o šport veľmi prekvapilo, akú má dnes jeho trofej cenu. Pre hokejistov aj pre ich fanúšikov. „Bože, zaplatila som na čiernom trhu 400 dolárov, aby som sa dostala na vyraďovacie zápasy Montrealu Canadiens o Stanleyho pohár! A to nebolo ani finále,“ zdôverila sa na internetovej stránke so svojím najbláznivejším hokejovým rozhodnutím Mireille.
Tromfla ju však Hélene (ženy majú pre túto mužnú hru veľkú slabosť). „V lietadle z Havajských ostrovov do Austrálie som si sadla k Aboriginálovi v tradičnom oblečení. Tešila som sa, že počas 12 hodín letu budeme mať dosť času na debatu o kultúrnych zvykoch na Fidži. Dopadlo to ináč - bol to fanatický fanúšik Canadiens. Jeho brat mu z Kanady poslal ich videokazety.“
Keď lord Stanley pricestoval z Veľkej Británie v roku 1888 ako guvernér do Kanady, jeho sedem synov čoskoro objavilo typicky kanadskú hru. Boli to zdatní korčuliari. Rýchlo sa naučili hokejkou kontrolovať puk a založili mužstvo Rebels. Hokej sa v Kanade hrá od roku 1837, ale až po príchode tejto britskej rodiny sa stal rešpektovaným športom.
Hokejistov z klziska v tom čase vyhadzovali krasokorčuliari (Stanleyovci si preto spravili ihrisko vedľa otcovho sídla), v novinách sa písalo o veľmi surovom športe. Či bol lord Stanley skutočne hokejovým nadšencom, sa s istotou nevie. Predsa len bol predovšetkým zaneprázdneným vyslancom britskej koruny, ktorý sa snažil veľa cestovať a obdivoval divokú prírodu. Isté však je, že jeho synovia mu k rozhodnutiu venovať hokejistom trofej výrazne pomohli. Najprv založili súťaž a potom ich otec pohár.
„Berúc na vedomie dôležitosť toho, aby sa zápasy hrali v duchu fair-play a platných pravidiel, súhlasím, aby pohár každý rok dostalo víťazné mužstvo,“ stálo v oznámení lorda Stanleyho.
Nápad bol, chýbal však pohár. Preto lord poveril jedného zo svojich pomocníkov, kapitána Colvilla, ktorý bol v tom čase v Anglicku, aby novú trofej zaobstaral. Kapitán kúpil za 10 guineí (asi 50 dolárov) pohár, ktorý dostal názov Dominion Hockey Challenge Cup. Všetci ho však volali Stanleyho pohár, a tak ho po pár rokoch aj oficiálne premenovali. Keď ho zlodeji o 70 rokov neskôr ukradli, požadovali výkupné 100-tisíc dolárov.
Hoci sa lord Stanley ocitol v roku 1945 v hokejovej Sieni slávy, nikdy nemal príležitosť vidieť zápas Stanley Cupu. Už v roku 1893 musel odcestovať s rodinou do Británie. Nevidel prvé finále, ktoré vyhral Montreal nad Ottawou pred rekordnými 5 tisíckami divákov. „Rozhodca si zabudol všimnúť mnoho vecí,“ napísali kriticky vtedajšie noviny.
Posledné roky pôsobil lord v Liverpoole na univerzite. Na hokej už v Británii zrejme príliš nemyslel. Neplatí to o jeho synoch.
Tí kanadskú hru predstavili počas veľmi studenej zimy roku 1895 aj kráľovskému Buckinghamskému palácu. Budúci kráľ George V. sa spolu s priateľmi postavil proti súrodencom Stanleyovcom. Výsledok je neznámy, vie sa len, že súrodenci „mnohokrát“ skórovali. Distingvovaný diplomatický jazyk nedovolil zverejniť presnú výšku skóre. Ktovie, možno aj táto kráľovská porážka spôsobila, že ľadový hokej sa na ostrovoch nikdy neudomácnil.
Na podstavec trofeje pribúdajú stále noví víťazi, väčšinou sú už zo Spojených štátov. Hra je rýchla a tvrdá, v pohodlných arénach sedia desaťtisícové návštevy. Namiesto amatérov hrajú súťaž profesionáli z celého sveta, z ktorých sú milionári. Je to veľký biznis.
Stanleyho pohár sa však v jednej veci nemení. Fotografie víťazov s trofejou nad hlavou sú za všetky roky akoby stále rovnaké. Ten, kto si spomenie na minuloročný triumf štyridsiatnika Raymonda Bourqua, vie, o čom je reč. O najväčšom hokejovom šťastí.
