Pearl Harbor

Američania ešte netušili, že už trištvrte hodiny je vo vzduchu 183 lietadiel, ktoré majú úlohu zničiť ich tichomorskú flotilu a neďaleko Pearl Harboru mechanici na šiestich japonských lietadlových lodiach pripravujú na útok druhú vlnu. Odo „dňa hanby“ prešlo už šesťdesiat rokov.

Kým sa kódovaná správa z Wardu dostala až k veliteľovi Tichomorského loďstva admirálovi Husbandovi E. Kimmelovi a kým admirál prišiel do úradu, boli už Japonci nad prístavom. Vyhlásiť včas poplach nepomohol ani radar, lebo Američania si skupinu pomýlili s vlastnými lietajúcimi pevnosťami.

Neobvykle blízko seba kotviace bojové lode boli pre dokonale vycvičených japonských pilotov ideálnym cieľom. Vietor odnášal dym z horiacich plavidiel nad ostrov a nad loďami bolo celý čas jasno. Japonci mohli pokojne nalietavať i tri-štyrikrát a mieriť, až kým si neboli istí zásahom.

Podľa vzoru Britov, ktorí tak nedávno napadli taliansku flotilu, útočili torpédové bombardéry na lode v plytkom prístave torpédami so špeciálnymi drevenými plavákmi. Torpéda sa tak po dopade na hladinu príliš neponárali a nezabárali do bahna na dne. Časť bombardérov útočila z výšky a zhadzovala na lode upravené delostrelecké granáty ťažké až 1800 kg.

Strmhlavo útočiace bombardéry ničili americké lietadlá na blízkych letiskách. Veliteľ pozemných vojsk na Havaji Walter C. Short ich prikázal z obavy pred sabotážou zhromaždiť uprostred vzletových dráh, kde sa zo vzduchu dali ničiť po desiatkach. Keď stíhači zistili, že vo vzduchu nemajú nepriateľa, zostupovali tesne nad zem a ostreľovali zaparkované lietadlá i vojakov.

Po návrate na vlajkovú loď Akagi veliteľ útočných formácií Micuo Fučida presviedčal admirála Čuičiho Naguma, aby proti takmer bezbrannému prístavu vyslal bombardéry ešte raz. Opatrný Nagumo, ktorý sám operácii od začiatku neveril, už nechcel riskovať. Obrátil japonskú flotilu na cestu domov.

V Pearl Harbore tak zostali nepoškodené dielne a suché doky, ponorková základňa, veliteľstvá a najmä nafta v nádržiach okolo prístavu. Na tie plánovači operácie pozabudli. Bez paliva by sa americká protiofenzíva zdržala omnoho dlhšie, ako bez pár bojových lodí. Najcennejší cieľ – americké lietadlové lode – v zátoke ani neboli.

Američania prišli o 2403 ľudí, ďalších 1178 bolo zranených. Japonci zasiahli 18 lodí. Bojové lode Arizona a Oklahoma úplne zničili. V prístave sa však dali zachrániť i potopené plavidlá, a tak sa West Virginia, California a Nevada v roku 1943 po oprave a modernizácii, ktorú tak či tak potrebovali, vrátili do služby. Maryland a Tennessee ešte o rok skôr, Pennsylvania dokonca o pár týždňov po útoku. Američania stratili, alebo museli opravovať 349 lietadiel.

Z 350 útočiacich strojov stratili Japonci 29. Väčšinu z nich zostrelilo pár amerických stíhačov, ktorým sa podarilo odštartovať, časť protilietadlová paľba, časť neprežila pristávanie na letovú palubu, lebo more bolo rozbúrené a dvaja piloti nedokázali pri návrate nájsť materské lode a skončili v mori. Z piatich miniponoriek sa nevrátila ani jedna.

Dodnes sa vedú spory, či bol za katastrofu zodpovedný Washington, alebo Kimmel so Shortom. Velitelia dostali varovanie, že sa dajú čakať agresívne kroky Japonska, neverili ale, že by sa odvážilo až doprostred Pacifiku. Mysleli, že útok začne na Filipínach (Japonci ich úplne nesklamali, zaútočili aj tam). Pritom nebolo nemožné, že sa malé Japonsko pokúsi zničiť súpera v jedinej veľkej bitke. Prístav na útok dobre nepripravili, slabý bol aj prieskum. Na druhej strane, Washington mal podstatne viac a čerstvejších informácií o japonských plánoch, ktoré na Havaj neoznámil.

Zákerný útok mal najväčší vplyv na americkú verejnú mienku. Tá sa okamžite otočila proti Japonsku a v prospech vojny, do ktorej sa predtým veľkej časti Američanov nechcelo. Rozzúrený dav vyrúbal vo Washingtone sakury a japonský jeleň v zoologickej záhrade prežil len preto, že zamestnanec pohotovo prepísal tabuľku na Ázijského jeleňa, píše v knihe Pacifik v plamenech Miloš Hubáček.