Lamín Ziruál FOTO - TASR /AP
V nádeji, že sa skončí násilie islamských fundamentalistov, Alžírčania pred piatimi rokmi, 28. novembra 1996 v referende odhlasovali politiku tvrdej ruky. V referende vložili široké právomoci do rúk prezidenta Lamína Ziruála, dosadeného armádou, ktorá už štyri roky neobmedzene vládla. Súhlasili so zákazom strán vytvorených na náboženskej a etnickej báze. V priebehu nasledujúcich rokov Zirruál žal ďalšie podobné „demokratické“ víťazstvá - v parlamentných a regionálnych voľbách. Vytúžený pokoj však Alžírčanom nepriniesol a nepriniesol ho ani Zirruálov nástupca Abdulazíz Buteflika.
Výsledok referenda by sa dal interpretovať i tak, že akciu armády a odklon od demokracie si vyžiadalo násilie islamských fundamentalistov. To však pre Alžírsko neplatí. Na počiatku dnes už takmer desiatich rokov násilia bola práve armáda, ktorá zatlačila demokraticky zvolené islamistické sily do opozície a na cestu ozbrojeného odporu. Situácia sa však obrátila. Strojcovia armádneho prevratu v januári 1992 počítali s tým, že vypukne vlna terorizmu a že sa islamský fundamentalizmus sám zdiskredituje. Za túto politickú kalkuláciu zaplatili Alžírčania 100 000 ľudskými životmi. Najhoršia časť islamského fundamentalizmu pretrvala dodnes - ešte aj dnes sú mesačne zavraždené desiatky ľudí.
Predohrou k súčasnému stavu boli parlamentné voľby v decembri 1991. Konali sa podľa novej pluralitnej ústavy a išlo vlastne o prvý demokratický experiment v krajine. Skončili by sa jasným víťazstvom islamských síl. Islamský front spásy (FIS) by zrejme získal dvojtretinovú väčšinu v parlamente, vďaka ktorej by bol schopný zreformovať ústavu a premeniť Alžírsko na islamský štát. Lenže druhé kolo volieb prekazila armáda.
Od získania nezávislosti krajiny v roku 1962 bol islamský fundamentalizmus veľakrát potlačený a veľakrát sa znovu objavil pod novými menami. Islam bol symbolom boja za nezávislosť proti Francúzom i proti náboženskému útlaku socialistickej vlády v 80. rokoch. Alžírčania si teda na začiatku 90. rokov zvolili cestu podobnú Iránu.
Proti tomu sa vzoprela sekulárna časť spoločnosti a krátku históriu demokracie ukončila vojenským prevratom. V januári 1992 prezidenta nahradila Najvyššia bezpečnostná rada štátu tvorená armádnymi veliteľmi. V tomto roku v táboroch na Sahare armáda zhromaždila 9000 islamských aktivistov. Vojna sekulárnej armády a islamských síl sa začala.
Neskôr pod tlakom zahraničia armádni vládcovia začali transformáciu k demokracii a civilnej vláde. V roku 1994 za prezidenta vymenovali Lamína Zirruála. Keď o rok neskôr v prezidentských voľbách Alžírčania s touto voľbou „demokraticky“ súhlasili, občianska vojna už spočítala 50 000 obetí, polovicu dnešnej bilancie. Demokratické divadlo sa začalo a ďalší rok v referende vojenská sila dostala „demokratický“ mandát vládnuť rovnakou totalitou ako dovtedy.
Islamské sily dodnes ovládajú niektoré regióny Alžírska, nútia ich obyvateľov k poslušnosti a hrajú sa na vojnu s armádou. Niektoré sa údajne neskôr integrovali do medzinárodnej teroristickej siete al-Káidy - Alžírčania boli medzi páchateľmi útokov na USA 11. septembra.
Obete na oboch stranách zatiaľ stúpajú. Zmenu sa pokúsil priniesť až nový prezident Abdulazíz Buteflika, zvolený v roku 1999 nie práve najčistejším spôsobom. Ďalšie alžírske referendum prinieslo takmer jednomyseľné „áno“ v odpovedi na otázku „Ste za politiku národného zmierenia?“ Umiernení predstavitelia islamských síl dostali milosť - ale radikálne jadro si ponechalo zbrane.
Alžírsko nie je jediným štátom, kde bol islamský experiment v politike potlačený silou. Od štátov, ako je Turecko alebo Egypt sa však líši tým, že nebolo nikdy schopné nastoliť normálne fungujúci civilný režim, zastaviť násilie a prejsť k skutočnej demokracii.
