FOTO – ARCHÍV
a blednúť. Zomrel 15. agusta 1956, pred 45 rokmi.
Béla Ferenc Dezső Blaskó sa narodil roku 1882 v Maďarsku, v meste Lugos. Herectvo ho fascinovalo, odkedy videl predstavenie kočovného súboru. Prvú profesionálnu rolu dostal ako zborista v operete. Okolo roku 1901 už bol významným hercom maďarského Kráľovského národného divadla. Intenzívne sa politicky angažoval, po páde monarchie organizoval herecké odbory a keď o rok neskôr ľavicové hnutie v Maďarsku potlačili, utiekol do Nemecka a v roku 1921 do Spojených štátov.
Prvým Lugosiho filmom v Amerike bol Silent Command. O ďalšie roly musel bojovať, hrával väčšinou cudzincov, kde neprekážalo, že nevie reč. Po anglicky vedel tak žalostne, že text sa musel učiť foneticky, ale výsledkom bol aj tak silný maďarský akcent, ktorý jeho barytónom znel v Hollywoode celkom dramaticky. V roku 1924 podpísal zmluvu na réžiu drámy s názvom The Right to Dream, ale keďže jeho lámanej angličtine nerozumeli herci ani štáb, rýchlo ho vyhodili. Lugosi producentov žaloval, súd prehral a musel zaplatiť súdne trovy. A pretože na ne nemal, exekútori mu vybielili byt. To nebol nijaký žiarivý začiatok americkej kariéry. V dvadsiatom siedmom dostal zázračnú príležitosť hrať titulnú rolu v broadwayskej adaptácii Stokerovho Draculu. Kritiky boli chladné, ale predstavenie malo úspech a vydržalo tri sezóny. O dva roky neskôr sa v San Franciscu oženil s bohatou vdovou Beatrice Weeksovou - manželstvo pretrvalo celé tri dni.
A potom to prišlo: v tridsiatom prvom ho pozvali zopakovať úspech divadelného Draculu vo filme. Film režiséra Toda Browninga bol obrovským hitom. Tajomný des Lugosiho Draculu sa stal jedným z určujúcich momentov v dejinách amerického filmu. Lugosiho katapultoval na dráhu medzinárodnej slávy, ktorá sa však už v jeho ďalších rolách a režijných pokusoch nikdy viac nezopakovala.
Dracula, román írskeho úradníka Brama Stokera, trpezlivo a s láskou k detailu líčil v podstate všetko, čo viktoriánsku morálku desilo: krvismilstvo, znásilenie a pedofíliu. To všetko stelesňoval upír, hrôza v absolútnom zmysle slova.
O štvrťstoročie príbeh sfilmoval nemecký režisér Friedrich Wilhelm Murnau. Jeho Dracula bol vyziabnutý zombie s mŕtvolne mechanickými pohybmi: mäsom a kosťami vybavený výraz nášho strachu z cudzoty, neznáma, zo smrti. Už v tejto prvej verzii mal Draculov príbeh neprehliadnuteľné erotické akcenty. Nosferatu cicia ženskú obeť v posteli a na jej prsiach leží významný tieň jeho ruky. Celý Dracula bol „chodiaci falus“, napísal francúzsky autor Roger Dadoun.
O necelých desať rokov neskôr, keď krvimilovný gróf dostane tvár Bélu Lugosiho, náznaky zosilneli. Lugosiho Dracula vstúpil na scénu zahalený v čiernom plášti a obklopený aurou tajomnej melanchólie ako démonický dandy, ktorý len tak mimochodom uhranie všetky ženy v okolí.
Odvtedy vládnu upíriemu žánru tri základné princípy, ktoré sa donekonečna obmieňajú. Zásada žánru číslo jeden: do postavy upíra možno vložiť čokoľvek. Raz je milovníkom a zvodcom, raz vyciciavačom a ničiteľom, raz zúrivým a vášnivým, raz vtipným a svetaznalým, bažiacim po krvi aj po splynutí, živou mŕtvolou, ktorá nemá pokoja a túži po večnom spánku. Zásada číslo dva: upíri sú výrazom našej túžby po večnej mladosti. Keďže nestarnú a zostávajú stále takí, akí boli v momente svojej premeny, aj mŕtvolne bledí majú auru trvalej sviežosti. Zásada číslo tri: filmy o upíroch sú vo svojej podstate erotické: ukazujú to, čo sa ukazovať môže, namiesto toho, čo sa nesmie a čo produkuje naša neúnavná fantázia.
A nakoniec: cesnak a krucifixy môžete zahodiť. Po rokoch sa zdá, že jedine znalosť veci je ochranou pred možným vycicaním - upíri sa zahryznú len do toho, kto na nich neverí.
Lugosi zomrel na srdcový záchvat pri nakrúcaní. Pochovali ho v Draculovom plášti. V roku 1994 o ňom režisér Tim Burton nakrútil film. Ako Lugosi v ňom zažiaril starnúci Martin Landau. Za túto svoju rolu dostal Oscara, ktorého Lugosimu nikdy nedali.
ANDREA PUKOVÁ
