FOTO - ARCHÍV
V sobotu 26. mája by sa Miles Davis - jeden z najväčších hudobníkov všetkých čias - dožil sedemdesiatich piatich rokov. Džezmani nepatria medzi hviezdy uctievané davmi, ale Miles Davis to dokázal. Vždy mal potrebnú charizmu a vedel svoju genialitu aj správnym spôsobom predať. Nebol džezovým Mozartom ani Paganinim, ale videl do budúcnosti.
Na prvé stretnutie s Milesom si pamätám, akoby to bolo dnes. Z reproduktorov sa vyvalila hustá zvuková magma popretkávaná éterickou Davisovou trúbkou. Jeho hudba mala neuveriteľný náboj. Boli to zhudobnené erotické fantázie, tajné vlhké sny, ktoré dostali krídla. Miles - ten macho všetkých muzikantských machov - vyvrhoval svoje podvedomie a vytváral z neho krásu. Toto nebol sex bez citu, ale hľadanie, vášnivé a vrúcne.
V žiadnej hudbe nenachádzam toľko priestoru a slobody. Vidím ho priam hmatateľne - keď sa dnes, po viac než pätnástich rokoch od prvého stretnutia, vyvalí z mojich reproduktorov tá zvuková magma, ja vďaka nej opäť pocítim, že sú veci, ktoré jednoducho musia von.
Okolie ho niekedy prijímalo kontroverzne. Geniálny skladateľ, za ktorého skladajú iní? Geniálny muzikant, ktorý nemá techniku? Geniálny džezman, ktorý potrebuje nosiť extravagantné kostýmy a vozí sa v žltom ferrari? V každom prípade to bol človek, ktorý stál v prvej línii asi deviatich hudobných revolúcií.
Miles Davis nebol žiadny sociálny prípad. Narodil sa v roku 1926 v rodine bohatého dentistu a majiteľa realít v Altone, asi 25 kilometrov od East St. Louis. Hrať začal v trinástich a hudba ho opantala natoľko, že odišiel do New Yorku, kde vyhľadal svoj idol, geniálneho saxofonistu Charlieho Parkera a začal s ním hrať. Zúčastnil sa tam na udalostiach, ktoré navždy pozmenili tvár džezu a pozdvihli ho do výšin regulárneho umenia - na revolúcii be-bopu.
Neskôr bol Miles Davis „pôrodníkom“ intelektuálnejšieho cool jazzu. S bielym kapelníkom Gilom Evansom zasa nahrával orchestrálny džez plný impresionistických nálad a sugestívnych farieb, čím ukázali možnosti španielskej hudby v džeze. Ako Charlie Parker vytiahol na svetlo božie jeho, tak Davis pomohol inému géniovi - fenomenálnemu saxofonistovi Johnovi Coltranovi a spolu hrali energický hard bop, aby vzápätí zamierili do pokojnejších meandrov modálneho džezu, kde bola hra s náladami dôležitejšia ako individuálna ekvilibristika. V šesťdesiatych rokoch zamieril Davies so svojimi mladšími kolegami do krajín totálnej džezovej empatie a pripravil si pôdu na nástup elektrifikovaného fusion.
Miles sa koncom šesťdesiatych rokov zmenil na rockera, obliekol si kostým a navždy sa rozlúčil s akustickým džezom. Vždy pohŕdal ľuďmi, ktorí sa babrú v minulosti a pietne oprašujú odkaz otcov. Jeho nová hudba - to bol pulzujúci, iskriaci, horúci životodarný roztok, v ktorom sa zrodilo niekoľko štýlov a vyrástlo niekoľko legendárnych hudobníkov, čo prišli do jeho kapely bezmála ako „no name“.
V osemdesiatych rokoch - po dlhšej pauze spôsobenej zdravotnými problémami - sa triumfálne vrátil na pódiá s mladou kapelou a potvrdil svoj status superhviezdy. Na sklonku života nahral album s dídžejom a naznačil možnosti spojenia elektroniky a džezu.
Miles Davis je nepochybne najslávnejším a najinšpiratívnejším džezovým hudobníkom všetkých čias. Navždy ovplyvnil džez, najväčší prínos americkej kultúry svetu. Jeho odkaz si privlastňujú stále nové a nové generácie.
MARIAN JASLOVSKÝ (Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)
