Poznáte nemecké národné jedlo? Nie sú to mäsové fašírky ani karí klobásky. Nemci sami vtipkujú, že ich jedlom číslo jeden je döner kebab. Žemľa s grilovaným mäsom, čerstvou zeleninou a jogurtom.
Vymyslel ho Turek Mahmut Aygün, ktorý prišiel do Nemecka za prácou. Prvý döner kebab naservíroval pred štyridsiatimi rokmi 2. marca 1971 vo svojej reštaurácii Hásir v centre berlínskeho Kreuzbergu. Mohol byť milionárom, svoj nápad si však nedal patentovať.
Jedlo so sebou
Mahmut Aygün sa narodil v Turecku, keď mal šestnásť, emigroval do západného Berlína. Štvrť Kreuzberg vtedy pretínal múr, pre zlé dopravné spojenie sa stal neatraktívnou časťou, kde sa popri anarchistoch a ľavicových študentoch sťahovali najmä gastarbeiteri z Turecka. Práve v tejto časti mesta si otvoril stánok s občerstvením Aygün. A jednoduchým nápadom prevrátil nemeckú gastronómiu.
Grilované jahňacie mäso s korením sa v Turecku podáva s ryžou, Aygün však tradičnú receptúru zmenil tak, že mäso napchal do žemle, do takzvaného pitta chleba.
Pridal cibuľu, rajčiny, šalát, uhorku, dresing a všetko zabalil do papiera. Zákazníci si tak jedlo mohli vziať do ruky a ísť napríklad na metro. „Myslel som na to, že jednoduchšie by bolo, keby si mohli zobrať to jedlo so sebou," spomínal po rokoch, ako mu skrsla myšlienka na döner.
Nápad sa rýchlo ujal a döner kebab sa stal obľúbenou pochúťkou pri nočných záťahoch či náhlom návale hladu. Aygün vymyslel aj jogurtovú omáčku, ktorou sa polieva mäso. Neskôr pribudla cesnaková, bylinková a čili príchuť.
Keď 87–ročný Aygün pred dvoma rokmi podľahol rakovine, Berlín sa s ním rozlúčil ako s gurmánskym kráľom.
„Dať si döner kebab je ako prežiť malú dovolenku za 3,5 eura," hovorí s nadšením nemecký novinár Christoph Schlautmann. Dokonca sa sťažuje, že pri návšteve Turecka Nemcom chýbajú stánky s kebabom na každom rohu, ako je to u nich doma.
Kebab učaroval aj cudzincom. Pre Češku Barboru Bublíkovú, ktorá žije v Nemecku osem rokov, je to chutné jedlo v príjemnej spoločnosti. „Navštívim vždy imbiss (bistro), kde to robia poctivo. Väčšinou tam beží turecká televízia, Turci živo debatujú a obsluha je veľmi príjemná," hovorí. Sama si občas s Nem-cami zahmká šláger: „Döner macht schöner..." (S kebabom je to krajšie...)
Na ústupe
Döner je dnes mimoriadne populárny po celej Európe, v Británii a v Belgicku sa dokonca doťahuje na vyprážanú rybu a hranolčeky s majonézou. Po starom kontinente sa vyrojili aj jeho rôzne variácie – niekde pridávajú do žemle hranolčeky, inde feta syr, alebo namiesto pitta chleba zakrútia mäso so zeleninou do placky – vtedy ide o dürüm döner.
Aj stravovacie návyky sa však menia. V Berlíne je čoraz viac sushi barov, ázijských bistier a kaviarní s bio sendvičmi a fair trade kávou.
Meno Hásir nesie dnes v Berlíne šesť reštaurácií, najstaršia stojí stále na Adalberstrasse v Kreuzbergu, kúsok od stanice metra Kottbusser Tor. Plnšie má však susedné vietnamské bistro, počas obeda sa tam tvoria rady.
Berlín a jeho gastronómia sú v pohybe. Že by bola o pár rokov najpopulárnejším nemeckým fast foodom polievka s ryžovými rezancami.
Kebab z bravčoviny vám moslim neurobí
V Bratislave predávajú kebaby najmä imigranti. Zväčša odišli za lepším životom alebo za láskou.
BRATISLAVA. Kebab nájdete v centre Bratislavy na viacerých miestach. A zväčša sa vám zo stánkov, kde ich predávajú, prihovoria moslimovia lámanou slovenčinou. Tvrdia, že jazykové bariéry im strpčujú život, no práca je tu vraj lepšie platená a nočný život bláznivejší ako u nich doma.
Nájdu sa však aj takí, ktorí k nám nechceli prísť a krajinu opustili len pre lásku k Slovenke ako Ahmed zo Sýrie. Na Slovensku žije viac ako 30 rokov.
„Pre Sýrčanov je zmyslom života rodina, preto som tu. Inak by som ostal doma,“ vraví.
Baranina, nie hydina
Ahmed hovorí, že život v Sýrii je voľnejší ako v Bratislave. Ľudia tu podľa neho žijú prácou a papierovačkami, vážia si iba prácu v oblekoch a pekných ľudí. „Keď majú pracovať hundrú, ale bohatí chcú byť všetci. Na rodinu nemyslia.“
Ahmed sa vždy teší do Sýrie a na skutočný kebab.
„U nás je kebab pochúťka z baranieho mäsa a nielen rýchle jedlo z kuraciny, ako si myslia niektorí tunajší,“ dodáva.
Život na Slovensku si však pochvaľuje 21/ročný Eroll z Macedónska. Slovensko mu odporučili priatelia Macedónci, ktorí tu žijú už dlhšie. „Poradili mi dobre, tu viem mať rodinu a aj ju uživiť. V našej krajine by som si zarobil pod dvesto eur a ťažko sa uživil aj sám. Nechcem sa tam vrátiť,“ hovorí pomocou posunkov Eroll.
Obdiv našich tradícií
Na Slovákoch obdivuje najmä kultúru a tradície, z ktorých sa vraj spoločne tešíme. „Je to pekné, u nás žijú menšiny Turkov, Albáncov a Macedónci s úplne inými tradíciami.“
Eroll si aj preto chce nájsť manželku s rovnakým náboženstvom.
Lámanou slovenčinou sa s nami rozprával aj Kadír z Turecka, ktorý v Bratislave žije rok. V Turecku už rodinu nemá, všetci sa presťahovali na Slovensko alebo do Viedne pre lepšie platenú prácu. Pracuje v obchode, kde ponúkajú okrem kebabu aj turecký chlieb, koláče, zákusky a nápoje vyrobené priamo tam.
„Kebab by som nikdy nepripravil z bravčového mäsa, to mäso je špinavé,“ odpovedá Kadír. Najlepší kebab je podľa neho z jahňacieho mäsa, na to si tu však Slováci ešte nezvykli.
Sám však priznáva, že obľuba jahňaciny nebude hlavným kritériom pri výbere manželky, nie je ním ani náboženstvo. „Chcem si tu nájsť ženu a mať deti, nemusí byť moslimka,“ dodáva.
Daša Račková
Autor: Berlín
