Deep Blue, počítač, ktorého názov by sa hodil skôr pre ponorku než pre šachový superstroj, mal biele figúrky a pred pätnástimi rokmi to bola partia ostrá ako britva.
Stroj už v druhom ťahu odbočil od hlavného variantu a použil menej známe a naoko nevinné otvorenie v sicílskej obrane. Nič nenasvedčovalo, že nakoniec zdolá Kasparova jeho vlastnou zbraňou - nátlakovou útočnou hrou, ktorá sa nezastaví ani pred obeťou (v tomto prípade to bol dôležitý pešiak).
Odhalený Kasparovov kráľ sa neskôr zamotal do siete útočiacich figúr a po sérii šachov musel majster partiu v 33. ťahu vzdať. Kasparov sa stal obeťou štýlu, akým predtým víťazil.
1996: prvé varovanie
Bolo to iba prvé varovanie, čoho môže byť stroj schopný. Zápas sa hral na šesť partií, a keďže Kasparov ďalšie tri vyhral a dve sa skončili remízou, vlastne sa nič nestalo. Jediná prehra v prvej partii vyzerala ako nešťastná náhoda, ktorých je šach plný - ako napokon každý šport.
Kasparova spolu s Robertom Fischerom považujú za najlepšieho šachistu všetkých čias. Vtedy obhájil pozíciu vládcu šachového kráľovstva. Skutočný súper preň ešte nevyrástol. Dokonca ani taký, čo mal namiesto nervov drôty a namiesto neurónov prepojené siete výkonných mikroprocesorov.
Predsa len sa však ukázalo, že ani sebavedomý Kasparov nemusí mať vo všetkom pravdu. V roku 1995 totiž vyhlásil, že počítač porazí človeka najskôr v roku 2010, alebo možno nikdy.
1997: newyorský knokaut
Prelom v súperení človek verzus stroj prišiel rýchlo, už v máji roku 1997. V New Yorku sa hral ďalší zápas Kasparova s počítačom na šesť partií.
Protivníkom bol opäť Deep Blue, ktorému sa neoficiálne hovorilo Deeper Blue, čiže z hlbokej modrej sa stala ešte hlbšia. Kasparov sa v nej skutočne utopil.
Majster sveta síce prvú partiu zápasu vyhral, no bolo to jeho posledné víťazstvo nad Deep Blue v živote. Druhú partiu prehral po tom, čo vzdal prakticky remízové postavenie. Niečo také sa mu v živote prihodilo prvý raz.
No knokaut prišiel až v šiestej, rozhodujúcej partii, keď bol stav 2,5:2,5. Deep Blue hrajúci bielymi, Kasparova zmietol spôsobom, akým vyhrávajú majstri nad začiatočníkmi. Už v otvorení obetoval jazdca, aj keď následky tohto ťahu nebolo možné vopred spočítať ani s ohromnou kapacitou, ktorú Deep Blue mal.
Kasparov sa vzdal už v 19. ťahu. Počítač nevyhral vďaka dokonalej technike – v tejto sfére boli šachové programy „doma" už skôr - ale vďaka intuícii, ktorá sa dovtedy považovala za doménu ľudí.
Azda preto deprimovaný Kasparov prehru neprijal ako džentlmen. Po partii upodozrieval programátorov, že počas partie komusi umožnili, aby počítaču radil (ako keby v tom prípade nebola jeho prehra menej trpká).
Chcel zápas opakovať, čo IBM odmietlo a program Deep Blue odložili do archívu. Človek bol porazený.
2006: koniec nádejí
Definitívne o prevahe stroja nad človekom rozhodol rok 2006. V nemeckom Bonne sa konal zápas, ktorého smutným ľudským hrdinom sa stal úradujúci majster sveta Vladimir Kramnik.
Program Deep Fritz 10 ruského veľmajstra vymazal zo šachovnice rozdielom triedy: Kramnik dve partie prehral a štyri sa skončili remízou. V druhej partii dokonca majster sveta dostal taký mat, aký dostávajú iba začiatočníci.
V rokoch 1996 - 2006 sa tak skončila ľudská éra v šachu. Špičkoví veľmajstri už nedokázali vydržať tlak, ktorý na nich vyvíjal stroj. Nie iba preto, že bol lepší v tom, čomu hovoríme psychologické faktory: nemohol sa zle vyspať ani unaviť, nemohol hrať pod vplyvom predchádzajúcej prehry ani alkoholu (aj to sa občas veľmajstrom stávalo).
Ukázalo sa, že ľudský mozog a ľudské nervy môžu predsa len v športovom súperení s počítačmi zlyhať. Nech už ide o bleskový prepočet variantov alebo o znalosť najrôznejších typov pozícií vo všetkých fázach hry.
Koniec majstrov?
Kedysi boli stroje horšie. No neskôr začali šachové programy nad človekom víťaziť.
Stroje sa pokúšali hrať šach už dávno. Presnejšie, pokúšali sa o to ľudia, ktorí stroje vymýšľali. Bratislavský rodák barón von Kempelen vymyslel v 18. storočí známy „automat“, ktorý porážal aj dobrých šachistov.
Išlo však o podvod, lebo v skrinke pod Turkom, ktorý ťahal figúrkami, bol schovaný šachový majster. Určite mal dobrý pocit napríklad z toho, keď vyhral trebárs nad Napoleonom, no z čisto šachového hľadiska to zázrak nebol.
Skutočné šachové počítače prišli až v druhej polovici dvadsiateho storočia. V rámci „mierového súperenia“ dvoch veľmocí sa ich pokúšali so striedavými úspechmi programovať v USA či v ZSSR.
Spočiatku programátori neboli úspešní a ľudia ľahko vyhrávali. Konali sa preto špeciálne majstrovstvá pre stroje a najlepší veľmajstri ďalej hrali iba medzi sebou.
Neskôr sa situácia zmenila. Ľudský šachista mal s počítačom čoraz viac problémov, a začali sa usporadúvať zmiešané turnaje, kde sa zúčastnili stroje aj ľudia. Spolu s tým, ako sa zdokonaľovali programy a stúpala výpočtová sila strojov, začali získavať prevahu.
Dnes už ľudia znova hrajú iba medzi sebou. Pozvať na medzinárodný turnaj počítačový program už organizátorom ani len nenapadne. Naplnila sa tak dávna vízia veľmajstra Davida Bronštejna: Ľudia patria k ľuďom, stroje k strojom.
Napokon hociktorý šachista amatér si môže na webe kedykoľvek s počítačom zahrať a ak chce vyhrať, môže si ho nastaviť na program „začiatočník“.
Zábavy a prehier si užije aj tak dosť.
(ač)
