Le Figaro Vzniklo 15. januára v roku 1826 ako satirický týždenník.
Neskôr sa z neho stal denník, prežil prvú aj druhú svetovú vojnu.
V parížskom divadle Odéon v roku 1784 konečne uviedli dielo Pierra Beaumarchaisa Figarova svadba. S odstupom času ho začali považovať za predzvesť pádu absolutistickej monarchie.
O desaťročia neskôr inšpiroval Beaumarchais aj vznik protimonarchistických satirických novín Le Figaro. Ich heslom sa stal výrok jeho hlavnej postavy: „Bez slobody haniť nemá zaliečavé velebenie zmysel.“
Dejiny Le Figara sú podľa historičky Claire Blandinovej dejinami vzťahu tlače a intelektuálov, politického myslenia aj francúzskej kultúry. Dejiny najstaršieho francúzskeho denníka sú však aj komplikovanou históriou jedných novín s politickou mocou.
Od rebríka k Balzacovi Le Figaro začalo skromne. Keď 15. januára 1826 vyšlo prvé číslo, bol to len týždenník na štyroch stranách a do redakcie v suteréne sa zostupovalo po rebríku.
Ambície mal však veľké. Satirický plátok založili šansoniér Maurice Alhoy a liberálny politik Etienne Arago. Chceli sa vysmievať obnovenej monarchii a kráľovi Karlovi X. Články písali redaktori pod pseudonymami z Figarovej svadby.
Už po niekoľkých týždňoch však Alhoyovi a Aragovi došli peniaze a svoje dielo predali. Prišiel ďalší vlastník, zánik a opäť vznik, raz sa Le Figaro predávalo s chlebom, inokedy s bonbónmi. Až znovu zaniklo.
Život mu opäť vdýchol podnikavec Hippolyte Villemessant v roku 1854. O politiku mu najskôr nešlo. Urobil z neho časopis parížskej smotánky a literárny žurnál. Na písanie prehovoril Balzaca, Baudelaira, Dumasa i bratov Goncourtovcov. A po dvanástich rokoch z neho urobil denník. Le Figaro zabŕdlo aj do politiky a pýšilo sa správami z cudziny.
Vražda a úpadok Zlatá éra sa skončila v roku 1914. Keď v marci šéfredaktora Le Figara zavraždila manželka francúzskeho ministra, pretože noviny ho kritizovali, bola to predzvesť ešte horších čias. Aj po vojne denník pod taktovkou obchodníka s parfumami Françoisa Cotyho len živoril.
Od morálneho úpadku – Cotyho sympatií k fašizmu – ho zachránil Pierre Brisson. Le Figaro vydávalo fotografie a celostranové zahraničné reportáže.
To už sa však začínala druhá svetová vojna. Chudoba, ale aj cenzúra ho vrátili k štyrom stranám. Až si radšej zvolilo nevychádzať.
Po oslobodení ho Brisson viedol až do roku 1964. Urobil z neho ozajstnú výkladnú skriňu francúzskej pravice. Le Figaro sa vyhranilo proti komunistom a angažovalo liberálnych intelektuálov ako Raymond Aron. Postupne našlo aj sympatie k prezidentovi de Gaullovi a jeho nasledovníkom.
Nič pre WikiLeaks
Od 70. rokov je Le Figaro v rukách veľkých mediálnych skupín. Dnes ho vlastní vydavateľstvo Socpresse, ktoré z veľkej časti kontroluje pravicový senátor vládnej strany Serge Dassault.
Le Figaro je stále veľký a prominentný denník, ktorý sa hlási k republike, demokracii a dobrým vzťahom s Amerikou. Keď francúzskeho prezidenta príde navštíviť zahraničný štátnik, exkluzívny rozhovor dostane Le Figaro. No tá stará satira to už nie je.
Keď si mal server WikiLeaks zvoliť, komu zverí vydávanie tajných amerických depeší, ktoré zosmiešňujú aj pravicového francúzskeho prezidenta, obrátil sa radšej na Le Monde.
