Barrettov Pink Floyd The Piper At The Gates Of Dawn (1967) – album sa považuje za jeden z najlepších debutov v histórii rokenrolu.
A Saucerful of Secrets (1968) – nachádza sa tu len jedno Barrettovo číslo, schizoidná skladba „Jugband Blues“.
London 1966/1967 (2005) – EP s dvoma piesňami z raného obdobia Pink Floyd.
V lete roku 1975 pracovala skupina Pink Floyd na ďalšom zo svojich míľnikov, ktorý sa po zmixovaní rozhodla nazvať Wish You Were Here.
Tento sugestívny názov by však nikdy nevznikol, ak by sa jedného dňa do štúdia číslo 3 na Abbey Road inštinktívne nezatúlal vypasený čudák s vyholenou hlavou a s igelitovou nákupnou taškou v ruke. Vydeseným členom skupiny hodnú chvíľu trvalo, aby odhalili jeho totožnosť.
Hey, Boys, veď je to Syd! Sprvoti sa domnievali, že prišiel jeden zo zvukárových známych, no napokon gitarista a skladateľ kapely David Gilmour s pocitom vlastného zahanbenia prezradil, že ide o Syda Barretta!
Rozpačité stretnutie so zakladajúcim lídrom slávnych Pink Floyd zastáva v dejinách skupiny jedno z najcitlivejších miest a zvýrazňuje ho aj skutočnosť, že sa konalo na mieste, kde pútnik s neprítomným výrazom ešte pred ôsmimi rokmi nahrával svoje najlepšie veci.
Časy sa však zmenili. V ono leto 1967 sa po Londýne pohyboval celkom iný Syd. Pohľadný bohém koketujúci s halucinogénmi ešte viac ako s dlhonohými blondínkami netušil, že ani nie rok mu postačí na to, aby sa stal nesmrteľným.
Nádejná skupina Pink Floyd podliehala jeho umeleckým predstavám a poslúchal ho dokonca aj tvrdohlavý Roger Waters, pretože zistil, že Sydove magické piesne môžu uspieť aj mimo undergroundovej scény.
Hneď prvé dva single, kompozične, zvukovo aj textovo vybrúsené brilianty (Arnold Layne a See Emily Play), sa umiestnili v prvej dvadsiatke britskej hitparády. Obzvlášť prvý song, pojednávajúci o transvestitovi, ktorý si našiel záľubu v kradnutí cudzej bielizne, odhalil autorov básnický kumšt.
V priebehu pár mesiacov stúplo Barrettovo renomé, ale aj zásoba vlastných piesní až tak, že si prakticky sám trúfol priviesť na svet debutový album skupiny. Pri opakovanom počúvaní LP Piper At The Gates Of Dawn je okamžite zrejmé, prečo ho takmer každý považuje za jeho umelecký pomník.
Pink Floyd ako z Alice Sydova dominancia nie je založená na kvílivej, hoc beztak vynachádzavej gitare, ale skôr na schopnosti ponoriť poslucháča do nového sveta. Piesne plné detských predstáv, inšpirované obrazmi z knihy Alica v krajine zázrakov, znejú, akoby ich opojený Syd pustil zo starého verklíka a triezva skupina do nich namiešala módne psychedelické zvuky.
Pink Floyd á la 1967 mal však len veľmi krátke trvanie. Po zasiatej úrode očakávaný zber neprišiel. Barrettov smutný príbeh je všeobecne známy a vymenovávanie jeho mániodepresívnych excesov spustených po nadmernom užívaní LSD by vystačil na samostatné vydanie tohto denníka.
Skupina sa síce pokúšala robiť, čo sa dalo, dokonca svoj „diamant“ uvoľnila na krátky odpočinok, no keď zistila, že to jednoducho nepôjde, ocitla sa v slepej uličke. Ostal jej len vybrúsený zvuk a verejné uznanie.
Na opustenú stoličku okamžite angažovala Davida Gilmoura, no dobré dva-tri roky produkovala kompozície len s veľkou námahou.
Čakanie na Watersa Aj keď neúnavne koncertovala a nahrávala nové albumy, z agónie precitla až niekedy pri nahrávaní albumu Meddle v roku 1971, keď sa ku kormidlu prepracoval Roger Waters. Ten počúvol svoj vnútorný hlas a začal skupinu posúvať k civilnejšiemu zvuku a realistickejším témam.
Práve jeho epické výpovede sa stali základom nadčasového albumu Dark Side Of The Moon, vďaka ktorému sa skupina katapultovala do absolútnej profiligy a s konečnou platnosťou sa zbavila Barrettovho prízraku.
Halucinogény zviedli mnohé ikony
Narkotiká, sixties a hudba patria k sebe. Ako však tvrdil Lennon, drogy ešte nič nezaručili.
Podivín z Pink Floydu Syd Barrett nebol sám. Mnohé hudobné legendy, ktoré sa v 60. rokoch presadili, podľahli narkotikám. Ich vzťah k drogám si zaslúži samostatnú kapitolu v encyklopédiách.
Halucinogénom sa vtedy poddal takmer každý, pretože boli „in“ a podľa citácie staršej britskej básne: „Keby sme pootvárali brány vnímania, všetko by sa nám zdalo nekonečné“, pomáhali odhaliť tajomstvo - dovtedy nepoznané roviny ľudského vedomia.
Týka sa to nielen Boba Dylana, Beatles, Barretta (na snímke) či Jima Morrisona, ale aj menej vynaliezavých interpretov, ktorí dodnes vzbudzujú pozornosť bizarnými názvami platní či piesní.
Niekedy to vyznieva až tak, že tí, čo prišli po spomínaných pionieroch, pár zím po Woodstocku boli menej odvážni a vynaliezaví umelci. Áno, aj oni brali drogy, ale boli už akési iné (nie také zaujímavé) ako tie, o ktorých sa v polovici 60. rokov dychtivo rozkrikoval veľkňaz narkotizmu Timothy Leary. Nie je to tak.
Halucinogény určite ovplyv?nili hudbu, ale nenadiktovali jej smer. Krátko po tom, čo John Lennon napísal transcendentnú pieseň Strawberry Fields Forever, dovolil si utrúsiť, že narkotiká písanie nijak neumocnia. A tak tvoril, raz pod ich vplyvom, inokedy bez nich, bez väčších výkyvov ďalej.
Počas hudobnej revolúcie v 60. rokoch vzniklo najviac nezabudnuteľných klenotov pod vplyvom drog. So všetkým, čo k tomu patrí. Láskou, smrťou či so zruinovaným životom.
Róbert Šedivý
