Sergucha, ako volali Sergeja Jesenina, bol plavovlasý a modrooký a pochádzal z Konstantinova. Vychovávali ho starí rodičia a mal byť učiteľom, čo sa našťastie nestalo.
Rodičia mali na neho veľký vplyv, podobne ako krásna príroda a rieka Oka. Do Moskvy však prišiel roku 1912 a začal študovať, no písanie mu išlo veľmi dobre a presťahoval sa do Petrohradu, kde bol vtedy sústredený kultúrny život Ruska. Tam stretol básnika Bloka, ktorý sa ho hneď ujal, keďže videl jeho veľký talent.
Nestály vo vzťahoch
Jesenin písal a žil bohémskym životom, no čoskoro začala prvá svetová vojna a októbrová revolúcia, ktoré ako človek, ale ani ako lyrik a „vidiecky básnik“ v sebe nedokázal spracovať. V roku 1919 tak vydal aj s ďalšími básnikmi manifest imažinizmu. Neskôr ho však opustil.
Obdivovaný aj milovaný Jesenin si ani v osobnom živote nedokázal udržať vzťahy a stihol sa štyri razy oženiť. Keď do Ruska prišla slávna americká tanečnica Isadora Duncanová, oženil sa s ňou, hoci už mal tri deti.
Prešli spolu Európu a žili istý čas v Amerike, tam však bol nešťastný a vrátil sa domov. Škandalózny vzťah so staršou manželkou ukončil, ba dopustil sa bigamie, keď sa posledný raz oženil, s vnučkou Leva Tolstého.
Obesil sa
Jesenin písal ďalej a cestoval po krajine, pričom vznikli diela ako Ana Sneginová či Krčmová Moskva. Alkohol ho doviedol na liečenie na psychiatrickú kliniku. Odtiaľ ušiel do Leningradu a ubytoval sa aj s priateľmi v hoteli, kde pokračoval v alkoholických večierkoch, pričom po vytriezvení sa naplno prejavovali jeho depresie.
Napokon ho našli ráno v izbe, obeseného na kufrovom remeni na okne. Objavili aj jeho krvou napísanú báseň na rozlúčku. „Dovidenia, druh môj, dovidenia... umierať, to nie je už vec nová, no ani žiť už nie je objavom.“ Napriek rozporuplným výsledkom pitvy uviedli oficiálnu verziu ako samovraždu, a pochovali ho takmer ako kráľa.
Autor: Zora Siracká
