V tom čase denník New York Times označil Asuánsku priehradu za najväčšie inžinierske dielo po pyramídach. Za geniálnu stavbu je však považovaná ešte aj dnes. Nielenže sa vďaka nej mohli začať regulovať každoročné záplavy na Níle, ale priehrada prinavrátila Egyptu aj status najmocnejšej krajiny arabského sveta.
Ťažkosti s povodňami
Ak nepočítame prítoky, tak je Níl so svojimi 6700 kilometrami najdlhšou riekou sveta. Jeho tok bol odnepamäti životne dôležitý pre celý Egypt. Rieka zúrodňovala pôdu, poskytovala potravu a obchodníci po nej prevážali tovar.
Pravidelné záplavy od júla do októbra prinášali na vysušené políčka tisícky ton úrodného bahna. Záplavy boli jedným z dôvodov, prečo sa v tejto oblasti mohla zrodiť vyspelá civilizácia. Aby totiž obyvatelia mohli využívať, regulovať a hospodáriť s vodou, museli sa spájať do pracovných spoločenstiev. Neskôr obchod s egyptskou pšenicou upevňoval diplomatické styky s inými krajinami a prispieval tiež k ekonomickej stabilite faraónskej ríše.
Záplavy mali však aj svoju odvrátenú stranu. Hoci Egypťania boli presvedčení, že povodne na Níle kontroluje boh záplav a faraón, nie vždy ich mali pod kontrolou. Egypt bol v skutočnosti rukojemníkom veľtoku, ktorý ľudí často pripravil nielen o úrodu, ale aj o holý život. Všetko záviselo od rieky.
Keď sa rozliala viac ako zvyčajne, mohla so sebou zobrať aj celú úrodu obilnín. Keď v nej, naopak, bolo vody málo, prinášala sucho a hlad.
Tak to šlo po stáročia, ale ako začal prudko rásť počet obyvateľov, rástla aj potreba kontrolovať povodne. Pre lepšiu predstavu: od konca 19. storočia do konca 2. svetovej vojny sa počet obyvateľov Egypta zdvojnásobil a na ďalšie zdvojnásobenie bolo treba len tridsať rokov.
Medzi rokmi 1960 – 1970 pracovalo na stavbe až 35 -tisíc robotníkov.
S technológiou i peniazmi pomohol Sovietsky zväz
Prvá takmer pretiekla
Najstarší zaznamenaný pokus o vybudovanie priehrady je z 11. storočia, ale reálna šanca kontrolovať rieku sa naskytla až koncom 19. storočia, po tom, ako Egypt okupovali Briti.
Prvú priehradu na Níle v blízkosti juhoegyptského Asuánu dali postaviť britské okupačné úrady v rokoch 1898 – 1902. Priehrada a systém kanálov viedli k značnému rozšíreniu zavlažovanej pôdy a k zvýšeniu výnosov. Išlo vtedy o najväčšie vodné dielo na svete a jeho kapacita sa ešte dvakrát rozširovala - najprv v rokoch 1907 – 1912 a druhýkrát medzi rokmi 1929 – 1933.
Priehrada mala slúžiť na čiastočnú reguláciu záplav, ale napriek tomu, že ju viackrát spevňovali a zvyšovali hrádze, v roku 1946 takmer pretiekla. (Dnes je jej hlavným účelom zavlažovanie a hydroelektráreň s výkonom 345 megawattov zásobuje elektrinou chemickú továreň.)
Po tejto nemilej skúsenosti sa zodpovední rozhodli pre rázny krok. Namiesto toho, aby starú priehradu tretíkrát nadstavili, rozhodli sa vybudovať novú, ktorej priehradný múr by stál o sedem kilometrov ďalej proti prúdu rieky. Ešte predtým, ako sa začalo so samotnou stavbou, však v Egypte prebehli významné vnútropolitické zmeny, ktoré stavbu výrazne ovplyvnili a ktorých korene siahajú až do druhej polovice 19. storočia.
Nastupuje Násir
V roku 1879 boli egyptské štátne financie tak vyčerpané, že Egypťania museli predať akcie Suezského prieplavu, otvoreného desať rokov predtým, Veľkej Británii. Briti si tak zabezpečili kontrolu nad touto dôležitou vodnou cestou, ktorá spájala Stredozemné a Červené more.
To však nebolo všetko. Ďalšie egyptské úsporné opatrenia vyvolali nepokoje, postupne potláčané s pomocou britských vojenských síl. V roku 1882 prešla do rúk Spojeného kráľovstva aj politická moc a na začiatku prvej svetovej vojny sa stal Egypt britským protektorátom.
Po vojne však rástla snaha o nezávislosť. V roku 1922 sa Veľká Británia vzdala svojho protektorátu, v roku 1936 zaručila medzištátnou zmluvou Egyptu úplnú suverenitu, stále si však ponechala kontrolu nad Suezským prieplavom.
Až do roku 1952 bol Egypt kráľovstvom. Monarchia však ukázala svoje slabiny v roku 1948. Krátko po vzniku štátu Izrael židovský štát neúspešne napadli spojené arabské jednotky. Prehra ukázala na vnútropolitické rozpory, ktoré viedli k pádu egyptského kráľa Faruka, ktorý bol v roku 1952 nútený odstúpiť.
O rok neskôr bol Egypt vyhlásený za republiku a v roku 1954 sa moci definitívne chopil charizmatický Džamal Abd al-Násir, ktorého politická orientácia bola zmesou panarabského nacionalizmu a radikálneho populizmu.
Chrám neskôr poskladali na mieste, kam hladina Násirovho jazera nedosahovala.
Premiestnením však vraj stavba stratila niečo zo svojho čara
Suezská kríza
Násir sa pokúšal o ekonomické pozdvihnutie prevažne agrárnej krajiny, ktorej obyvateľstvo rástlo rýchlejšie ako poľnohospodárska výroba. Ešte v roku 1952, takmer ihneď po vojenskom prevrate, sa začal zaoberať plánmi na stavbu novej Asuánskej priehrady, ktorá mala byť vlajkovou loďou tejto snahy. Vtedy ešte inklinoval k Spojeným štátom a Británii, ktoré mu na stavbu poskytli pôžičku vo výške 270 miliónov dolárov.
V roku 1954 Násir dosiahol dohodu o stiahnutí britských okupačných síl zo Suezu, ale jeho krátkodobý flirt so Spojenými štátmi, ktorý sa týkal výzbroje pre egyptskú armádu, pre jeho protiizraelský postoj stroskotal. Násir sa preto obrátil na východný blok a Moskva s navrhovaným zbrojným kontraktom súhlasila.
Predaj československých a sovietskych zbraní Egyptu vyvolal politickú krízu a západné krajiny odstúpili od financovania vodnej nádrže. Ako najlepšie riešenie financovania sa Násirovi javilo znárodnenie Suezského prieplavu, a to 27. júla 1956.
Keďže k najväčším akcionárom prieplavu patrili Francúzsko a Veľká Británia, rozhodli sa pre odvetnú akciu, pre ktorú získali aj Izrael. Operáciu Mušketier zvládli spojenci na jednotku, ale britsko-francúzsku inváziu medzinárodné spoločenstvo ostro odsúdilo.
„Briti a Francúzi poškodili vec mieru natoľko, že sme sa dostali do morálne nevýhodnej pozície voči komunistom,“ povedal napríklad americký minister zahraničia John Foster Dulles. A v prospech napadnutého Egypta sa, samozrejme, angažovala aj Moskva.
S Chruščovom na Níle
Plukovník Násir nakoniec upevnil svoju pozíciu a jeho prestíž v arabskom svete výrazne narástla. Dôsledkom však bol aj jeho väčší príklon k sovietskemu bloku. Z hľadiska stavby priehrady si však asi nič lepšie nemohol želať. Egypťania mali k dispozícii sovietsku technologickú pomoc, stovky sovietskych inžinierov a hlavne sovietske peniaze.
Pre Násira mala stavba ohromný význam. Už v roku 1964 keď stavbári prvýkrát uzatvorili tok Nílu v oblasti Asuánu, bol egyptský prezident označený za „nového Saladina arabského sveta“. Dôležitým dátumom bol 14. máj 1964, keď sa na juhu krajiny zišli Násir, sovietsky vodca Nikita Chruščov, iracký prezident Abdul Rahman Arif a jemenský prezident Abdullah al-Sallal, ktorí spoločne stlačili gombík, odpálili násyp a prehradili tak rieku.
Násir spomínal na rok 1956 a odmietnutie Spojených štátov financovať priehradu a povedal, že „reakčné mocnosti“ sa snažili zabrániť stavbe priehrady, ale solidarita medzi ZSSR a Egyptom prekonala všetky prekážky.
Chruščov sa rozplýval nad dielom sovietskych a egyptských rúk a označil budúcu priehradu za ôsmy div sveta. Aj on spomínal „imperialistické mocnosti a ich agentov“. Uistil prítomných o silných väzbách k arabskému svetu, hovoril o tom, že z regiónu by mali zmiznúť všetky pripomienky imperializmu – od vojenských základní po medzinárodné spoločnosti, a oznámil, že prezident Násir dostane najvyššie sovietske vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu.
Elektrina a závlaha
Stavba bola hotová asi po ôsmich rokoch, ale turbíny vo vodnej elektrárni nainštalovali až v roku 1970. Násir sa však slávnostného otvorenia v januári 1971 nedočkal – zomrel na infarkt päť mesiacov predtým. Priehradu nakoniec otváral jeho nástupca Anvar Sadat.
Na stavbe pracovalo dňom i nocou asi 35-tisíc robotníkov, z nich 451 zahynulo. Celkové náklady dosiahli vtedy obrovskú sumu jednej miliardy dolárov. Najväčšia sypaná hrádza na svete je 111 metrov vysoká, 3830 metrov dlhá a v základoch 980 metrov široká.
Postavením priehrady vznikla obrovská nádrž. Násirovo jazero je 550 kilometrov dlhé a zasahuje až do Sudánu. Jazero zaberá plochu 5250 štvorcových kilometrov (asi desatina Slovenska) a zmestí sa doň 132 kubických kilometrov vody.
Asuán skutočne ochránil Egypt pred veľkými povodňami a to najmä v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. V rokoch 1979 a 1988 zase pomohol prekonať veľké suchá. Násirovo jazero umožňuje zavlažovanie veľkých púštnych oblastí. Priehrada zväčšila poľnohospodársky využiteľné územie o tretinu a zdvojnásobila výrobu elektriny.
Tamojšia vodná elektráreň dodnes dodáva asi desatinu egyptskej elektrickej energie.
Priehrada dodnes poskytuje mnohým Egypťanom obživu, pretože pravidelný príliv vôd vystriedal pravidelný prílev turistov, ktorí sa chcú povoziť na hladine gigantickej vodnej plochy.
Veľká priehrada zatopila množstvo pamiatok, niektoré sa však podarilo zachrániť.
Chrám Abú Simbel museli najskôr rozrezať
Mínusy
Obľúbený Násirov projekt a pýcha Egypta však spôsobuje aj značné problémy. Úrodné bahno, na ktoré Egypťania každý rok čakali, sa dostáva len po priehradu, hromadí sa na jej dne a zanáša ju. Poľnohospodári preto musia používať umelé hnojivá, ktoré znehodnocujú podzemnú vodu.
Pre nedostatok minerálov sa zmenilo aj prirodzené prostredie pre vodné živočíchy a rastlinstvo. Viaceré druhy rýb a vtákov sú ohrozené. Zavlažovacie kanály, ktoré mimo obdobia záplav vyschli, sú dnes neustále plné vody a predstavujú ideálne prostredie pre cudzopasníky.
Do postavenia priehrady sa delta Nílu každý rok zväčšovala a dnes sa, naopak, zmenšuje. Údajne až o päťdesiat štvorcových kilometrov ročne. Existencia priehrady zhoršila podmienky na lov rýb a ústric v oblasti delty, čo pociťuje nielen Egypt, ale aj pásmo Gazy a Izrael.
Nedostatok bahna, ktoré so sebou do mora niesla rieka, spôsobuje eróziu brehov v rozsiahlej oblasti. Sedimenty, ktoré boli v minulosti unášané východným smerom ku Gaze a pobrežiu Izraela, už tamojšiu pôdu neobohacujú.
Priehrada si však vybrala aj inú daň. Asi sto- až stodvadsaťtisíc Núbijcov z Egypta i Sudánu muselo pre zväčšujúce sa Násirovo jazero opustiť svoje domovy. Niektorí z nich poukazujú na to, že ich národ žil na brehoch Nílu tisícky rokov, kým boli nútení toto miesto opustiť, v dôsledku čoho začína ich pôvodná kultúra miznúť. Niekedy ich dokonca násilím naložili do vagónov aj so zvieratami a odviezli ich stovky kilometrov ďaleko, do miest, ktoré sa úplne líšili od ich domoviny.
Abú Simbel
Kritici poukazujú aj na ďalšiu vec. A to na tú, že priehrada poškodila archeologické pamiatky. Asuánska priehrada bola postavená v oblasti najjužnejšieho oporného bodu egyptských ríš na hraniciach starej Núbie.
Už pri stavbe prvej priehrady zostalo na jej dne pochovaných množstvo pamiatok, a nebolo to inak ani pri stavbe novej priehrady. Keď bolo jasné, že žiadne protesty stavbe nezabránia, inžinierom a archeológom z celého sveta sa pod záštitou UNESCO podarilo zachrániť aspoň najdôležitejšie pamiatky.
Medzi tie najvzácnejšie patrí chrám v Abú Simbel, ktorý leží na opačnom konci Násirovho jazera, neďaleko sudánskych hraníc. Od roku 1963 bol pod dohľadom odborníkov rozrezaný a premiestnený vyššie, do miest, ktoré neboli zatopené. Všetko zodpovedá originálu, len s tým rozdielom, že vnútri umelo vytvorenej dutej skaly je železobetónová konštrukcia.
Je pikantné, že v roku 1964 Egypt na premiestnenie chrámu Abu Simbel akceptoval popri piatich miliónoch libier od organizácie UNESCO aj 4,3 milióna libier od Spojených štátov. Podobne znovu postavili aj Esetin chrám z ostrova Philae, ktorý vody priehrady zatopili.
Celkovo šlo o viac ako dvadsať stavieb. Tie boli na jednej strane zachránené, ale tiež do istej miery poškodené, napríklad stúpajúcou vodou či zvýšenou slanosťou prostredia. Asuánska priehrada úspešne zdvihla Egyptu jeho sebavedomie, ale mnohé veci rovnako úspešne zničila. Častý údel veľkých stavieb.
