Essex Loď Essex vyplávala v roku 1819. V novembri o rok neskôr ju potopil vorvaň tuponosý.
Príbeh inšpiroval Hermana Melvilla k napísaniu knihy Moby Dick. Tá vyšla v roku 1851.
Vorvane tuponosé boli v 19. storočí lukratívne veľryby. Pre námorníkov však ich lov predstavoval aj veľké riziko, tieto morské cicavce bývali veľmi agresívne. V roku 1819 sa však zvieratá rozhodla loviť aj veľrybárska loď Essex.
Jej kapitánom bol mladík George Pollard, ktorý mal vtedy iba 29 rokov. Jeho prvý dôstojník Owen Chase bol dokonca ešte mladší, mal iba 23.
Prišli o čln Plavba lode sa začala 12. augusta v roku 1819. Dva dni po tom, ako Essex opustil prístav, prevrátila ho náhla búrka. Loď ležala úplne naklonená nabok niekoľko minút, než sa vyrovnala. Nemala žiadne trvalé poškodenia.
Po strastiplnej plavbe okolo mysu Horn sa však námorníci dostali do južného Pacifiku. Pri jednom pokuse o harpúnovanie dostal čln prvého dôstojníka zásah chvostom veľryby a úplne ho zničil. Takéto udalosti bývali bežné, ale strata veľrybárskeho člna – jedného zo štyroch – sa neskôr ukázala ako kľúčová.
Dňa 20. novembra v roku 1820 Essex uvidel skupinu veľrýb a všetky tri člny sa pustili do prenasledovania. Chasemu veľryba opäť prederavila čln. Vrátil sa na Essex a pustil sa do opravy lode. Kým pracoval, spozorovala posádka vorvaňa, ktorý mal asi 25 metrov a plával len kúsok od veľrybárskej lode.
Zrazu sa veľryba otočila a začala útočiť. Udrela do provy lode takou silou, že sa niekoľko námorníkov neudržalo na nohách. Vzápätí narazila do lode po druhý raz. Tento úder bol taký tvrdý, že Essex prederavil ako sito.
Námorníkom sa podarilo do desiatich minút zhromaždiť do člna najdôležitejšie veci a opustiť loď skôr, ako sa prevrhla.
Pojedanie sa navzájom Dvadsať členov posádky sa rozdelilo do zvyšných troch člnov so zásobami vody a potravín, aby približne za 55 dní dosiahli pevninu. Spočiatku im prialo šťastie a natrafili dokonca na malý neobývaný ostrov, ten však neumožňoval prežitie všetkým dvadsiatim námorníkom.
Vyžrebovali preto troch, ktorí ostali na ostrove, a zvyšok pokračoval v plavbe. Skutočný horor mal prísť čoskoro.
Podlomené zdravie niektorých námorníkov nevydržalo drsné podmienky a začali umierať. Kým prvých pochovali do mora, pri ďalších sa v dôsledku katastrofálneho nedostatku potravín uchýlili k pojedaniu svojich mŕtvych druhov. Paradoxne, pri plánovaní záchrany vylúčili možnosť dosiahnuť niektorý z ostrovov v Tichom oceáne práve pre hrozbu kanibalizmu.
Najstrašnejšie rozhodnutie však urobili v kapitánskom člne, keď sa rozhodli žrebovať, koho obetujú, aby zvyšok prežil. Najkratšiu slamku si vytiahol len 17-ročný Pollardov bratranec a zastrelil ho námorník s druhou najkratšou slamkou, vďaka čomu spolu s kapitánom prežili.
Mladý veľrybár Čln prvého dôstojníka nakoniec s tromi námorníkmi zachránila britská briga Indian a čln kapitána Pollarda vytiahla loď Dauphin. Strávili na mori 95 dní, kým prvý čln „len“ 90.
Najlepšie dopadli námorníci na ostrove, ktorých vyslobodili v apríli 1821. Posádka tretieho člna sa stratila na mori a o ich záchrane nie sú žiadne správy.
O katastrofe napísali spomienky všetci námorníci, ktorí prežili, pričom sa veľmi líšili nielen v opise udalostí, ale aj v konaní jednotlivcov. Najúspešnejší bol Owen Chase s Rozprávaním o najneobyčajnejšom a hrôzostrašnom potopení lode Essex.
Jeho syn William sa stretol s mladým veľrybárom, ktorý dychtivo počúval otcov príbeh. Volal sa Hermann Melville a v roku 1851 ho použil ako námet pre svoju knihu Moby Dick: Biela veľryba.
