Situácia nebola práve ideálna. Vojny a výpady medzi štátikmi vyčerpali pokladnice talianskych nezávislých miest, moc pápeža sa scvrkávala a mimo Talianska strácala reálny vplyv. Európou sa valila reformácia a následná protireformácia i Turci. Aj keď na prvý pohľad politická nestabilita umeniu nenahrávala, stále vznikali majstrovské diela. Renesancia sa postupne menila na manierizmus a ten prechádzal do baroka.
Vernejšie postavy
Annibale Carracci sa narodil do váženej umeleckej rodiny. Aj keď sa veľa o jeho detstve nevie, vzdelanie, podobne ako jeho brat či bratranec, pravdepodobne získal doma. Spolu si neskôr otvorili dielňu, v ktorej tvorili.
Kým Annibalov bratranec Lodovico maľoval skôr v neskororenesančnom manieristickom štýle a jeho brat Agostino sa venoval rytinám, Annibale vykročil smerom k naturalizmu a vernejšiemu - používal modely - spodobovaniu postáv. V bolonskom výtvarnom prostredí plnom zidealizovaných tvarov to vtedy vyvolalo šok. Carraccimu obvinenia, že jeho maľbu sú nedôstojné, zabezpečili slávu.
Prvú veľkú zákazku získalo štúdio Carracciovcov v osemdesiatych rokoch. Boli to dve fresky v bolonskom Palazzo Fava. Pracovali na nich všetci traja.
Palazzo Farnese
Projekt zabezpečil štúdiu ďalšie zákazky a Annibalemu ako zrejme najšikovnejšiemu z trojice uznanie v umeleckých kruhoch. Postupne však aj pod vplyvom Baroccia opúšťal tradičnejšie renesančné maľovanie a skúšal nové veci.
Výsledkom sú napríklad slávne fresky v rímskom Palazzo Farnese, ktoré občas radia spolu s Michelangelovou Sixtínskou kaplnkou a Rafaelovou Aténskou školou k vrcholným dielam svetového maliarstva. K tejto práci si údajne Carracci pripravil stovky kresieb a náčrtov, znovu používal modely a nové metódy miešania farieb. Niekde tu, v roku 1595, možno hľadať počiatky baroka.
Paradoxne, za toto vrcholné dielo mu ani poriadne nezaplatili.
