Ak máte vplyvných priateľov, prepečie sa vám všeličo. Platí to dnes a rovnako to platilo aj v šestnástom storočí, keď v Taliansku vrcholila renesancia. Ak ste boli vtedy aspoň trochu šikovným umelcom, no najmä veľmi šikovným intrigánom so schopnosťou nájsť si mocných patrónov, mohli ste urobiť závratnú kariéru napriek tomu, že ste boli zločincom. Podobne ako Benvenuto Cellini.
Ak oddelíme život autora od jeho diel, tak sochár, zlatník a razič Cellini bol génius. No okrem toho aj bitkár a podvodník s prchkou povahou, ktorý sa rád a často zaplietal do rôznych pouličných ruvačiek.
Vďaka tomu bol veľkú časť svojho života na úteku, občas sedel vo väzení a niekedy z neho dokonca utekal.
Rím a Florencia
Malý Benvenuto sa narodil v rodine známeho florentského hudobníka a architekta. Otec z neho chcel mať tiež muzikanta, no tvrdohlavý Cellini sa takej kariére bránil.
Zúfalý otec ho preto poslal do dielne k zlatníkovi Andrea di Sandro Marconemu. Tam sa mladík naučil základy remesla. Ukázal sa ako veľmi nádejný a talentovaný následník majstra, no už ako šestnásťročný musel utiecť z mesta do toskánskej Sieny. Dôvodom bola pouličná bitka.
Späť do Florencie sa vrátil o rok nato, neskôr odišiel hľadať uplatnenie v Ríme. Tieto dve mestá napokon vystriedal viackrát vo svojom živote, zväčša podľa toho, kde sa ho práve pokúšali zatknúť, prípadne aj po praviť. Prekvapuje preto, že medzičasom vôbec stíhal pracovať.
Úteky a zatknutia
Na niečo sa však ukázala Celliniho povaha vhodná. Keď v roku 1527 napadli Rím, Benvenuto sa postavil na obranu mesta. Neskôr rád vyhlasoval, že osobne strieľal na princa oranžského. O tom, či aj trafil, sa legenda nezmieňuje.
Po prehre a vyplienení Ríma sa Benvenuto rozhodol venovať „pokojnejšej“ činnosti. Vyrábal mince, pečate či medaily, dokonca bol majstrom v pápežskej mincovni. Nevydržalo mu to dlho.
Už v polovici tridsiatych rokov ho obvinili, že zavraždil konkurenčného zlatníka. Vtedy ho omilostil sám pápež, no keď v nasledujúcom roku Cellini zranil notára, musel znovu z večného mesta utiecť. Neskôr sa však vrátil, aby ho obvinili zo sprenevery, zatkli a uväznili v Castel Sant'Angelo.
Odtiaľ dokonca ušiel. Znovu ho chytili a zatkli, pustili ho až na príhovor kardinála d'Este. Z vďaky mu Cellini zhotovil pečať.
Perzeus a životopis
Svoje majstrovské dielo Perzea s hlavou medúzy však Cellini vytvoril v rodnej Florencii. Robí konkurenciu kópii Dávida na slávnom námestí Piazza della Signoria.
Na soche začal pracovať v roku 1545, keď sa dal do služieb známeho Cosima Mediciho. Cellini si však aj napriek výraznej podpore tohto mecéna umenia povedať nedal.
Už nasledujúci rok musel utekať do Benátok, pretože ho v meste obvinili z nemravnosti. Sochu Perzea tak dokončil až v roku 1548. Bitkára, ale aj básnika, zlatníka či sochára však nepreslávila. Vzhľadom na jeho život to bola kniha, ktorú síce napísal v roku 1558, no vyšla až takmer o dve storočia neskôr.
Jeho Autobiografia sa zapáčila nastupujúcemu hnutiu romantikov, preložil ju dokonca sám Goethe. Opisuje nielen dobrodružný život plný súbojov, vrážd a útokov, ale najmä renesanciu v 16. storočí.
Benvenuto Cellini zomrel 13. februára 1571 a napriek tomu, že ho nenávidela takmer celá umelecká elita vtedajšej Florencie, Cosimo Medici mu vystrojil veľkolepý pohreb.
