, sa odohral v piatok 25. októbra 1415.
Priebeh storočnej vojny ponúka veľké množstvo zvratov. Zápas Anglicka a Francúzska živiaci nenávisť generácií kráľov a hodnostárov prepukol v roku 1328 úmrtím francúzskeho kráľa Karola IV.
Ako posledný mužský člen línie Kapetovcov zanechal len dcéry a tie nástupnícky zákon vyňal z panovania. Prázdny trón prilákal dvoch uchádzačov: Filipa z rodu Valois, bratranca zosnulého, a taktiež anglického kráľa Eduarda III., jeho synovca z matkinej strany.
Francúzski baróni si vybrali Filipa a keďže Angličania toto rozhodnutie neprijali, bez väčších priekov vtrhli na kontinent.
Definitívne rozhodnutie
V druhom desaťročí 15. storočia, v predvečer bitky pri Azincourte, sa viac darilo Angličanom. Vojsko ambiciózneho kráľa Henricha V. sa chcelo usadiť v severnej Normandii, no nepodarilo sa mu to. Práve v čase, keď postupovalo s vidinou prečkania zimy do svojej severnej bašty Calais, dolapila ich francúzska jazda.
Dôležitá udalosť sa stala 25. októbra 1415 krátko po jedenástej predpoludním. Výsledok bitky je známy – v priebehu niekoľkých hodín sa o polovicu menšia légia Angličanov postarala o rozdrvenie 20-tisíc mužov „kráľa blázna“ Karola VI.
Zo strategického hľadiska zrejme rozhodlo chybné manévrovanie francúzskej jazdy a nevhodné rozmiestnenie oddielov. Lukostrelci rozohrali desivý masaker ničiaci do akéhosi lievika stlačených Francúzov.
Z neveľkej planiny zovretej dvoma pásmi lesa ostalo po nepretržitom daždi jedno bahnisko, v ktorom sa preťažené kone nedokázali pohybovať. Francúzskym ťažkoodencom tak neostávalo nič iné, ako zoskočiť a bojovať proti pohyblivým pešiakom na zemi.
Neskôr sa ukázalo, že výsledok bitky bol vlastne logickým vyústením. Francúzska jazda nebola organizovanou silou, ale skôr zhlukom individualistických rytierov.
Potupa
Azincourt sa stal jednou z najväčších tragédií v dejinách pyšného Francúzska. Štát fakticky prišiel o vysokopostavenú vládnucu vrstvu.
Nasledujúcich pätnásť rokov zo zdevastovaného kráľovstva ujedali Angličania a ovládnutím jeho väčšej časti spochybnili existenciu francúzskeho štátu. To už nemohla zniesť jedna dedinčanka z lotrinských lúk. Do histórie mala vstúpiť ako svätá bojovníčka pod menom Jana z Arku.
