Od jeho úmrtia uplynie šesťdesiat rokov.
František Švantner Narodil sa 29. januára 1912 v Bystrej pri Brezne.
Publikovať začal v roku 1933 v časopise Svojeť.
Novela Nevesta hôl vyšla v roku 1946.
Na sklonku života bol štipendistom Matice slovenskej.
Zomrel 13. októbra 1950 v Prahe.
Pri porovnávaní osobnosti Františka Švantnera a jeho príbehov narazíme na priepasť. Pri lepšom pohľade však nájdeme racionálne vysvetlenie, pretože v súkromnom živote nebol spisovateľ nijakým fantastom.
Ako demokrat bojoval o zachovanie predmníchovskej republiky a krátko na to odmietol vstúpiť do HSĽS. Nemohol inak, hoci sa to od neho vyžadovalo.
Svoje poviedky a novely písal v čase silnejúceho klérofašizmu a práve orientácia na svet prírodných živlov mu umožnila uniknúť tam, kde mohol slobodne dýchať. Katastrofizmus, osudovosť, nočné príbehy, motívy sna, očí a ohňa sa mu stali druhom vzbury a úniku.
Drzý učiteľ Švantner sa narodil tesne pred prvou svetovou vojnou v Bystrej, starej haviarskej dedine ležiacej neďaleko Brezna. Hoci vyrastal v jednoduchej rodine, ktorá neustále zveľaďovala svoje rozširujúce sa hospodárstvo, zapáčil sa mu svet kníh a poznania.
Keďže už ako mladík čítal Dostojevského, Huga či Poea, nikoho neprekvapilo, že si vybral učiteľskú dráhu. V roku 1933 nastúpil na svoje prvé miesto v Mýte pod Ďumbierom. Ako pomerne drzý mladý muž sa prezentoval novým pedagogickým prístupom.
Ako štátny učiteľ odmietol úlohu cirkvi a náboženskú morálku vôbec a uprostred sociálnej krízy sa skôr sústredil na bežného pracujúceho človeka.
Vo vzdelávacích krúžkov ozrejmoval robotníkom podstatu ich životného postavenia aj tým, že s nimi rozoberal Marxov Kapitál. Získal si sympatie obyčajného ľudu a pomaličky sa začať odhodlávať k vlastnej umeleckej činnosti.
Hlas inštinktu Švantnerov debut prišiel v roku 1942 a novelová zbierka Malka sa stala udalosťou. Autora poháňala pomerne nevšedná ambícia: túžil obsiahnuť „dušu vesmíru“, a tak postavy, dej i realitu posunul do naturálnej roviny.
V charaktere svojich protagonistov, ktorých predstavil ako prírodné bytosti nie nepodobné primitívnemu človeku či zvieraťu, zvýraznil ich pudovosť a vitalitu, pričom poprel psychologizáciu.
V románovej novele Nevesta hôľ sa Švantner rozhodol ešte viac oslabiť slabú dejovú líniu. V jej strede sa ocitá lesník Libor a jeho pokus o vyslobodenie zakliatej a smrťou poznačenej Zuny. V premene zvieraťa na človeka a človeka na zviera otvára myšlienku večného kolobehu života.
„Pri takomto chápaní možno označiť Nevestu hôľ za mýtus,“ napísal literárny kritik Milan Šútovec.
Novela popierajúca akékoľvek vyskúšané postupy predstavuje vrchol slovenského naturizmu.
Na druhej strane tým, že čitateľovi predostrela značnú dávku halucinačných pasáží, ostala v dobových ohlasoch málo docenená. Autor sám raz povedal, že „považovať mystiku za jalové snenie a odsudzovať ju je nesprávne, lebo rozum nám všetko nepovie“.
Krátky život Po druhej svetovej vojne Švantner oslabil fantastické motívy a posilnil dejovú stránku svojich prác. Obzvlášť jeho objemný román Život bez konca, odhaľujúci spoločenské pomery prvej tretiny 20. storočia, priniesol motívy, ktoré sa oveľa viac zhodovali so svetonázorom samotného autora.
V pomerne plodnom období mierových rokov sa v jeho textoch objavujú témy smrti a života.
Ťažká choroba, ktorá Švantnerovi zabránila narukovať už počas Povstania, sa však vrátila. Mozgový nádor ho napokon skolil o šesť rokov neskôr, na jeseň v roku 1950 v pražskej klinike. Spisovateľ nemal ani štyridsať.
