Bol jednou z najvýraznejších osobností československej kultúry 20. storočia. Slovák, ktorý bol úspešným predovšetkým v Prahe, kde sa zaradil k priekopníkom televíznej zábavy a obzvlášť hudby v nej. Divadelný a televízny režisér Ján Roháč zomrel 5. októbra 1980, pred tridsiatimi rokmi.
Ján Roháč Narodil sa 18. júna 1932 v Nitrianskom Pravne.
V rokoch 1951 - 1955 študoval na Divadelnej fakulte AMU.
Posledných dvanásť rokov života pracoval ako externý režisér Čs. televízie.
Zomrel 5. októbra 1980 v Prahe.
Hovorí sa, že Roháč zomrel skôr, ako sa patrí. Svoj život však tento človek „hromadného výskytu“ nepremárnil. Skôr naopak, práve obrovské pracovné tempo zničilo jeho organizmus už pred päťdesiatkou.
Tak to zvyčajne býva pri ľuďoch, ktorí svojimi schopnosťami a talentom prekračujú nielen hranice, ale aj dobu. Roháč pritom spolupracoval s prakticky kompletnou špičkou československého humoru a populárnej hudby v 60. a 70. rokoch.
Fanatik do práce Roháč sa prejavil pomerne skoro. Už na strednej škole režíroval ako člen samovzdelávacieho krúžku Stodolovu Marínu Havranovú. Po tom, čo sa stal pomerne známou osobou v okolí Prievidze, odišiel na pražskú DAMU, kam ho ťahal skoro fanatický záujem o svet zábavných programov a estrád.
Ako prvý odhalil jeho skutočný talent v polovici päťdesiatych rokov Jan Werich. Roháč mal čosi vyše dvadsať a v jeho domovskom Divadle ABC už viedol hviezdy ako Horníček, Kopecký, Trégl či Zázvorková.
Azda vycítili, že v tomto ambicióznom študentovi niečo bude. „Werich a Roháč stelesňovali (okrem iného) to, čo sa kedysi nazývalo Československom. Ideu rovnocenného partnerstva,“ napísal kedysi Milan Lasica.
V roku 1958 angažoval Roháča Alfréd Radok do tímu v Laterne Magike, kde pod jeho vedením spolu s Formanom a Svitáčkom vytvorili neopakovateľnú šou, ktorá ohromila návštevníkov svetovej výstavy v Bruseli.
Slovenský režisér nakrútil pre tento program aj scénu s tancujúcim SĽUK-om. O deväť rokov neskôr spolupracoval aj na projekte Kinoautomat pre svetovú výstavu v Montreale.
Zavalený humorom Medzitým sa u Roháča kopila jedna ponuka za druhou. Predovšetkým v divadle Semafor, ktorého osobitý javiskový štýl určoval.
Famózne duo Horníček a Kopecký viedol v trháku Tvrďák, Suchého so Šlitrom vo väčšine predstavení ich najúspešnejšieho obdobia a Šimeka s Grossmanom zasa v čase ich zlatých dní.
Bol to práve „Janík“ alebo „Génius-loci“ ako tohto obľúbeného človeka prezývali, kto navrhol Miroslavovi Horníčkovi, aby svoje dovtedy divadelné stretnutia s divákmi transformoval do televíznej podoby. Práve jeho tvorivý duch priviedol na svet v tých časoch azda divácky najsledovanejší program Hovory „H“.
Samostatnou kapitolou pre slovenský salónny humor ostáva Roháčova spolupráca s vtedy ešte len talentovanými komikmi Lasicom a Satinským, pre ktorých sa nadchol pri ich predstavení Večer pre dvoch.
Viedol ich aj v dnes už notoricky známych kúskoch ako Bumerang či Radostná správa pre všetkých, ktorí majú problémy s mechúrom.
Ocenení chrobáci Roháčov zmysel pre vizuálny efekt scény sa prejavil predo?všetkým pri práci s muzikou. V jeho televíznych, ale aj v divadelných programoch hrali práve hudobné predely dôležitú úlohu už dávno predtým, ako sa aj na západe oficiálne zaviedol pojem „hudobný klip“.
Svoje cítenie prejavil aj v hudobnom filme Kdyby tisíc klarinetů, na ktorom spolupracoval nielen so Suchým a Šlitrom, ale aj s hercami Semaforu. Na princípe striedania scén hovoreného slova a hudby postavil v závere 70. rokov aj nový typ veľkých silvestrovských estrád s Vladimírom Menšíkom ako hlavným konferencierom.
Azda najväčší umelecký úspech v medzinárodnom meradle slávil Roháč s filmovou groteskou Traja chrobáci.
Príbehy malých chrobákov v podaní vychytených českých mímov (Polívka, Dvořák, Turba), prežívajúcich neobyčajné dobrodružstvá v obkolesení proporčne omnoho mohutnejších vecí v obyčajnom príbytku, získali hlavnú cenu v kategórii programov pre deti na Bienále Prix Jeunesse International v Mníchove.
